Filipským 2,5-11 „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“
Mnoho ľudí sa túži presláviť, stať sa známymi, získať vplyvné postavenie. Stať sa „celebritou“ dnes nie je ťažké. Ľudia si volil najrôznejšie spôsoby, pri niektorých len pokrútime hlavou, ale je to len na krátko. Potlesk utíchne, obdiv sa vytratí, novinári stratia záujem a objavia novú „rýchlo kvasenú celebritu“. Biblia nám predstavuje celebritu iného formátu – Ježiša Krista, ktorému Boh dal meno nad každé iné meno. Ježišova cesta k osláveniu je paradoxná – vzdal sa slávy, z lásky k nám sa ponížil, dal za nás svoj život.
Nikto nebol, nie je a nebude taký ako Pán Ježiš! On je jedinečný a výnimočný! Pýtame sa, v čom je Ježiš jedinečný? V Jeho pôvode, v charaktere, v službe, v Jeho misii, je jedinečný vo svojej smrti a tiež v zmŕtvychvstaní. Isaac Newton o Ježišovi napísal: „Ako dieťa znepokojil kráľa, ako chlapec udivil učencov, ako muž otriasol celým národom i základmi Rímskej ríše. Nenapísal ani jednu knihu, ale knihy napísané o Ňom by sa nevošli ani do najväčších knižníc sveta. Nezložil ani jednu pieseň, ale svojou odpúšťajúcou láskou rozozvučal ľudské srdcia chválou viac ako všetci básnici sveta. Nezaložil náboženskú školu ani vedecký ústav, ale nijaké školy vzdelaných národov sa nemôžu pochváliť toľkými žiakmi ako On. Nezriadil lekársku ordináciu, ale uzdravil viac chorých duší ako tisíce lekárov chorých tiel. Ovládal zákony prírody, chodil po vlnách mora, utíšil búrku, z mála nasýtil veľké zástupy, liečil slovom, kriesil mŕtvych. Nepriatelia Ho nemohli premôcť, ani satan zničiť, ani hrob zadržať. Nad všetkým zvíťazil. Nevelil nijakej armáde, nedobyl žezlom ani piaď pôdy a predsa nijaký vojvodca nemal toľko dobrovoľníkov ako On. Mocou svojej lásky, posolstvom evanjelia pretvoril svet. Veľkí muži sveta prišli a odišli, všetci ľudia sklamali, ale On nikdy a nikoho. Všetci ľudia zhrešili, ale On jediný ostal svätý, večný, dokonalý, najkrajší medzi ľudskými synmi. A ten Ježiš je Spasiteľom sveta, môj Spasiteľ a Príhovorca u Boha. Ak chceš bude i tvoj. Skloň sa pred ním, vyhlás ho za Kráľa svojho života. Zvoľ si Ježiša, lebo nik nie je ako On.“
Nikto iný nemal, nemá a nebude mať takú moc, slávu, výnimočnosť ako Kristus. Napriek tomu Jeho výnimočnosť nebola v tom, že ukázal aký mocný a silný je. Prišiel tak, ako to nik nečakal. Žil, slúžil a zomrel na kríži tak, ako nik nečakal. Všetky ľudské očakávania a predstavy obrátil naruby.
Jeden kazateľ povedal: „Myslel som si, že Božie dary sú navŕšené na poličkách jeden nad druhým a čím viac rastieme, tým ľahšie na ne dosiahneme. Teraz však prichádzam na to, že Božie dary sú uložené na poličkách jeden pod druhým a čím viac sa zhrbíme, tým ľahšie ich získame.“ Presne to urobil Pán Boh. Ten najväčší dar nedal ľuďom nikde vyššie, aby sa snažili svojim úsilím, svojimi skutkami, zásluhami vyškriabať sa hore a dosiahnuť ho. Pán Boh ho dal úplne na spodnú poličku, aby ho mohol nájsť a prijať každý. Pán Ježiš sa ponížil. Jeho narodenie v maštali, služba i život svedčia o tom, že bol na tej „spodnej poličke“. Kristus, večný, všemocný Boh, sa stal poníženým služobníkom.
Životný trend dneška je však skôr o tom šplhaní po rebríku úspechu a kariéry a nie brať na seba podobu služobníka. Žiť pre seba a nie pre druhých. Postúpiť vyššie a nie ponížiť sa. Získať a nie stratiť. A hlavne ľpieť na tom, čo som, čo mám a čo som dosiahol. To sú hlasné výkriky našej doby. A presne do takéhoto sebeckého a pyšného sveta vstúpil Kristus ako služobník. Jeho slová, Jeho učenie nás znepokojuje a je to dobre, pretože nám ukazuje, že čosi nie je v poriadku. Ja, ty, my – teda človek nie je v poriadku.
Ježiš nás svojim životom učí poníženiu, pokore, službe. Ukazuje nám cestu poslušnosti Bohu. Takéto myslenie má byť medzi nami. „Takto zmýšľajte medzi sebou,“ píše apoštol. Nie sú to však populárne veci. Dnes si skôr volíme cestu dokonalej suverenity. Aká poslušnosť Bohu? Lepšie je na Boha zabudnúť alebo sem tam o Ňom niečo nezáväzne povedať. Aké poníženie? Veď dnes ideme tvrdo za svojím cieľom: presadiť sa, byť úspešný, zarobiť. Ochota ustúpiť, ospravedlniť sa, priznať chybu – to sa dnes nenosí. Tam, kde sa všetko prepočítava na peniaze, kde sa spoločenské postavenie meria typom auta a značkovým odevom, tam nie je príliš v úcte nenápadná práca, nezištná a často neviditeľná služba lásky. Vážme si toho, kto sa „vypracoval“ a žne úspech, kto si poctivo zarobil. Ale oveľa viac si vážme tých, ktorí dávajú a nečakajú vďaku, kto slúži a nečaká odmenu, kto slúži v ponížení a pokore. Veď práve toto Ježiš ukázal a naplnil. Touto cestou išiel. Splnil svoje poslanie i za cenu najvyššiu- obetoval svoj život.
„Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ píše apoštol. Ekonomika je dôležitá, úspech príjemný, peniaze potrebné. Ale bez obetavej lásky, bez nezištnej služby, bez poslušnosti Bohu sa z toho všetkého stane len mŕtve božstvo, ktoré vedie človeka do záhuby.
Pán Ježiš Kristus je výnimočný a jedinečný. Ukázal nám, že cesta služby, pokory a lásky nie je nezmyslom, nie je pre slabochov, ale je to cesta pre každého, kto chce žiť večne. Cesta k Bohu, cesta na nebesia je zasľúbená všetkým ľuďom. Každé koleno sa môže skloniť. Každý jazyk môže vyznať, že Ježiš Kristus je Pán. Nech sa našou modlitbou do ďalších dní stanú i slová 149. žalmu: „Lebo Hospodin má záľubu vo svojom ľude; pokorných ozdobuje spásou.“ Pokorný služobník Boží – Ježiš Kristus nás predsa ozdobuje spásou. Amen
