V nedeľu misie zaznela táto kázeň Božieho slova:
Rim 12,1-2 „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“
Bratia a sestry! Dnes, tak ako už veľakrát sme sa stretli na službách Božích. Vedeli by ste teda odpovedať na otázku čo sú to vlastne služby Božie? Niektorým sa odpoveď doslova ponúka: bohoslužby sú predsa tým nedeľným i sviatočným zhromaždením cirkvi spojeným so spevom duchovných piesní, modlitbou, kázňou, občasným prisluhovaním sviatosti Večere Pánovej alebo Krstu svätého, záverečným požehnaním a finančnou zbierkou pri východe z kostola. Slová sa náhlia jedno za druhým, pretože hovoríme o tom, čo dobre poznáme a tak by sme jedným dychom mohli spomenúť i našu túžbu, aby sme sa na bohoslužbách stretávali viacerí, aby tých prázdnych miest bolo stále menej a aby kostol „nepraskal vo švíkoch“ len na Štedrý večer. Týmto spôsobom a s podobnými túžbami sa pred Pánom stretávali a slúžili Mu i na tomto mieste mnohé generácie predkov.
Božie slovo, ktoré sme dnes počuli nám však kladie ešte jednu zásadnejšiu otázku: Je toto naša jediná služba Bohu? Apoštol Pavol písal kresťanom v Ríme: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu“. Český preklad Písma, ktorý je obzvlášť nám evanjelikom blízky Pavlove slová prekladá takto: „Vybízím vás,…abyste sami sebe přinášeli jako živou, svatou, Bohu milou oběť; to ať je vaše pravá bohoslužba.“ Aká je teda naša pravá bohoslužba – služba Bohu? Je obmedzená len na pasívne prijímanie alebo je sprevádzaná praktickým činom? Často počúvame kritické slová o kresťanoch, ktorí iné hovoria a inak žijú. To napätie medzi slovami a činmi nás trápi a bolí, pretože si uvedomujeme, že kresťanstvo nie je len o pravdivých slovách, ale aj o skutkoch lásky.
Doslova sa ponúka spomenúť meno Alberta Schweitzera, lekára z pralesa, ktorý opustil „civilizovanú“ Európu a liečil domorodcov v „zaostalej“ Afrike. Alebo Matku Terezu, ktorá sa starala o najbiednejších v Indickej Kalkate. Škoda, že dnes sa veľa píše o rozličných „celebritách“, z ktorých mnohé pre druhých ľudí nespravili absolútne nič, ale o tých, ktorí pomáhajú a zachraňujú najbiednejších sa dozvieme snáď len náhodou. Ale takto akosi to už „chodí“ vo svete, ktorému sa však nemáme pripodobňovať, ako píše apoštol. Čo však znamená to „nepripodobňovanie“? Znamená to, že nebudeme nakupovať v hypermarketoch, budeme chodiť len pešo, nebudeme pozerať televíziu, nebudeme chodiť do kina alebo divadla,… Veď práve toto robí svet okolo nás. Verím, že Pavol mal na mysli niečo iné. Podľa mňa nám radí, aby sme bezmyšlienkovite neprijímali to, čo robí svet okolo nás. Nerobte veci len preto, že ich robia ostatní! Nepovažujte za správne tie myšlienke, ktoré sa okolo nás najhlasnejšie opakujú! Ale porovnávajte všetko, čo robíte alebo by ste chceli robiť s Božou vôľou, s Bibliou!
Slová z listu Rímskym: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu“, nás vyzývajú, aby sme svoju vieru neskrývali, ale práve naopak dovolili jej aby sa zviditeľnila v praktickom konaní. Veď okolo nás je toľko ľudí, ktorí potrebujú rôznu pomoc- láskavé slovo, dobrý skutok. Sú priam výzvou pre našu vieru. A v takejto pomoci núdznym a na pomoc druhých odkázaným sa odohráva pravá služba Bohu. Boh používa naše ruky a nohy, naše uši a oči, náš rozum, všetky naše schopnosti a sily, dokonca i naše peniaze, aby pomohol práve tým na ktorých nikto nemyslí. Na nich myslel i Pán Ježiš, keď povedal: „Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne. Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
Ak sa vo svojom živote vydáme týmto smerom môžeme si byť istý, že je to dobrý a správny smer. Nie je to však niečo samozrejmé. Veď existuje tisíce dôvodov, a my ich veľmi dobre poznáme, prečo sa nezaujímať o všetkých tých slabých, opustených a nešťastných. Kto slúži, nerobí to preto, že tak robia i ostatní. Jeho služba je skôr plávaním proti prúdu v spoločnosti, kde sa každý stará len sám o seba. Ale nemajme strach, nie sme v tom sami. Veď dávno predtým ako sme boli schopní čokoľvek vykonať, konal takto sám Boh. Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi slúžil všetkým odvrhnutým a dal nám tak príklad ako žiť svoju vieru.
Na záver sa ešte vráťme k tej službe Bohu, ktorú prežívame i v tomto chráme. Je to dôležitý okamih v raste našej viery. Veď práve tu sa spoločne radujeme z Božej milosti, navzájom sa povzbudzujeme a samozrejme napomíname. Tu počúvame Božie slovo a v modlitbe naň odpovedáme. Tu sa dostávame duchovný chlieb vo sviatostiach. Keď však odtiaľto odídeme nebuďme iní, nepripodobňujme sa tomuto svetu, ale žime podľa slova, ktoré sme počuli, z milosti, ktorú sme prijali. Veď nedeľná bohoslužba je počiatkom, štartovnou čiarou pre službu počas bežného dňa, medzi ľuďmi, s ktorými žijeme a ktorých stretávame.
Človek, ktorý to s Bohom myslí vážne Mu predsa vo svojom živote dá náležitý priestor. Nie je to len „určitý“ priestor a do zvyšku života si nedá hovoriť, ale odovzdá Bohu svoje konanie, svoje ruky i nohy, ústa i oči, všetky schopnosti a sily, pretože to je pravá služba Bohu – pravá bohoslužba. Amen.
