Táto nedeľa je venovaná myšlienke a povzbudeniu v kresťanskej misii. Kázeň bola založená na texte z Evanjelia podľa Matúša 10,1-15
„I zvolal si dvanástich učeníkov, dal im moc vyháňať nečistých duchov a uzdravovať všetky neduhy a všetky choroby. Mená dvanástich apoštolov sú: prvý Šimon, ktorý sa volal Peter, jeho brat Ondrej; Jakub, syn Zebedeov, a jeho brat Ján; Filip a Bartolomej, Tomáš a colník Matúš, Jakub, syn Alfeov, a Tadeus, Šimon Kanaánsky a Judáš Iškariotský, ktorý Ho aj zradil. Týchto dvanástich vyslal Ježiš a prikázal im: Na cestu pohanov nechoďte a do samaritánskeho mesta nevchádzajte. Ale radšej choďte k ovciam strateným z domu izraelského. Choďte a kážte: Priblížilo sa kráľovstvo nebeské. Nemocných uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, démonov vyháňajte; zdarma ste prijali, zdarma dávajte. Neberte si do opaskov ani zlata, ani striebra, ani medených peňazí, ani len kapsu na cestu, ani dve košele, ani obuv, ani palicu, veď robotník si zaslúži svoj pokrm. A do ktoréhokoľvek mesta alebo dediny prídete, prezveďte sa, kto v nich je hoden, a zostaňte u neho, dokiaľ nepôjdete ďalej. A keď budete vchádzať do domu, pozdravte ho [a povedzte: Pokoj domu tomuto!]; a ak ten dom bude hoden toho, nech spočinie na ňom váš pokoj; ak však nebude toho hoden, nech sa váš pokoj navráti k vám. Kde by vás neprijali a neposlúchali ani vaše slová, vyjdite z toho domu alebo z toho mesta a straste si prach z nôh. Veru hovorím vám: Ľahšie bude v súdny deň Sodome a Gomore ako tomu mestu.“
Čísla o našej cirkvi sú neradostné. Síce sme stále druhá najpočetnejšia cirkev v Slovenskej republike, ale štatistiky hovoria, že sme zároveň cirkev, ktorá sa najrýchlejšie zmenšuje. A to, aj keď v menšom meradle vidíme aj na našom zbore. Každý rok je viac pohrebov ako krstov, členov ubúda aj kvôli sťahovaniu obyvateľstva, vystúpeniu z cirkvi, ale asi najväčší úbytok je vďaka tomu, že mnohí sú pokrstení, konfirmovaní, ale viera im nič nehovorí, nežijú ako kresťania. Počet účastníkov služieb Božích je rok od roka menší, niektoré spoločenstvá nežijú, ale len „živoria“. A tak nás táto situácia vedie k tomu, že častejšie premýšľame a hovoríme o misii. Ale už to je veľká chyba. Misia totiž nie je reakcia na zmenšujúci sa počet členov cirkvi. misia nie je východisko z núdze. Misia nie je prejav krízy, keď Ježiš odchádza a niekto Ho musí nahradiť. Misia patrí k základným znakom cirkvi a kresťanskej viery.
Dnešné evanjelium pochádza z doby, keď došlo k búrlivému rozkvetu misie medzi pohanmi, ale veľká väčšina židov Ježiša neprijala a od cirkvi sa dištancovala. Preto Ježiš posiela svojich učeníkov do izraelských miest a dedín. A to je prvá skutočnosť, ktorú si dnes chceme uvedomiť. Áno je potrebná misia medzi národmi, ktoré o Ježišovi ešte vôbec nepočuli, ale práve tak je potrebné podľa vzoru učeníkov ísť do svojich vlastných rodín. Nesmieme sa uspokojiť s tým, že mnohí kresťania sú kresťanmi len podľa mena a nie podľa svojho srdca a života. Stratené ovce domu izraelského, ku ktorým idú učeníci, to sú vlastne naši príbuzní, priatelia a susedia, ktorí stratili spojenie s cirkvou a tým i s Bohom, nemajú odvahu otvoriť sa Bohu, ale stále v sebe nosia akúsi nejasnú spomienku, že kedysi boli pokrstení. To sú ľudia, za ktorých nesieme zodpovednosť, pretože práve k nim nás Ježiš posiela (tak ako poslal svojich učeníkov), to sú ľudia, nad ktorými nesmieme len mávnuť rukou, prípadne pokrčiť plecami.
Učeníci mali osobne navštíviť ľudí v ich mestách a dedinách. Jedine osobné stretnutie totiž zaručí, že nikoho evanjelium neobíde. Preložené do dnešnej situácie to znamená, že misia je poslaním každého „obyčajného“ veriaceho. Ani najlepšia kázeň v kostole nezapôsobí tak mocne, ako úprimná modlitba a bezprostredné svedectvo obyčajného človeka. Nezamieňajme si služby Božie a kázeň počas nich s misiou. To, že svojho neveriaceho príbuzného, priateľa privedieme do kostola z neho veriaceho človeka neurobí. Ježiš ho môže osloviť skrze bohoslužby, ale on potrebuje viac. Služby Božie sú stretnutím veriacich ľudí, ktorí v tomto spoločenstve nachádzajú povzbudenie a posilnenie pre svoju vieru. Ľudia okolo nás však hľadajú autentickú vieru. Nehanbime sa preto hovoriť o Bohu úplne prirodzene, tak prirodzene ako On s nami koná – v práci, medzi priateľmi, v rodine, pri oddychu,…
Nemusíme mať odborné vzdelanie. „Stačí“ veriť Bohu a žiť s Ním. Často sa stretávam s tým, že kresťania sa boja hovoriť o viere v Boha neveriacim, pretože nevedia odpovedať na všetky otázky, nedokážu všetko vysvetliť. Ale sú chvíle, keď stačí povedať: „Pán Boh mi pomohol. Modlitba mi otvorila oči. Biblia mi ukázala cestu. V kostole som prežil niečo nádherné. Urobil som veľkú chybu, ale Pán Boh mi odpustil.“ Niekto možno povie, že je to málo, že takto nikoho z neveriacich neoslovíme, ale životné skúsenosti ukazujú opak. Takého obyčajné, bezprostredné, „neodborné“ svedectvo otvára ľudské srdcia a núti k premýšľaniu i tých, ktorí s cirkvou nechcú mať nič spoločné.
Ježiš svojim učeníkom hovorí, aby si so sebou nič nebrali, ani peniaze, ani kapsu, do ktorej by zberali to, čo im ponúknu. Vtedy bolo mnoho „učiteľov“, ktorí si za svoje vedomosti nechali dobre zaplatiť. Učeníci však nemali profitovať zo zvesti evanjelia. Evanjelium predsa nie je dobrý biznis, ale dar. Ten, komu svedčíme o Bohu nesmie mať pocit, že to robíme kvôli svojmu zisku. Dôvodom misie nesmie byť náš úspech, počet obrátených kresťanov, ale snaha odovzdať ľuďom, čo sme sami prijali – dobrú zvesť o milosti Božej, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Evanjelium a viera si vyžadujú slobodný priestor a nie príchuť povinnosti a misijného úspechu. Niekedy musíme vedieť aj mlčať, aby sa človek mohol rozhodnúť sám a slobodne, bez nátlaku „Ty musíš uveriť“. Preto musíme dať jasne najavo – ak uveríte, bude to len a len vaše rozhodnutie a vaša cesta – nie môj záujem a moja potreba.
Bratia a sestry! Pán Ježiš však svojich učeníkov pripravuje aj na sklamanie a neúspech. Možno ich v niektorých domoch, ba dokonca i mestách neprijmú a nebudú ich počúvať. Keď ich však vyhodia z jedného domu, otvoria sa dvere na druhom. Ak vás niekde odmietnu, nedajte sa odradiť od ďalšej služby. Ani my sa dnes nesmieme nechať odradiť odmietnutím a nepochopením. Nikde predsa nie je napísané, že práve my sme tým Božím nástrojom, ktorým sa otvoria všetky ľudské srdcia. Naše slová a náš život nemusí osloviť každého. Po nás však prídu iní, nastanú nové príležitosti a nové šance. Nikdy nie je všetko stratené. Boh má mnoho iných možností a nástrojov, ako sa dostať ľuďom pod kožu a do srdca. Niektorí potrebujú viac času alebo im práve my z nejakého dôvodu „nesadneme“. Čo sa nepodarí rodičom, podarí sa často kamarátom. Čo sa nepodarí farárovi, podarí sa trebárs kolegovi v práci. Čo sa nepodarí priateľovi, podarí sa niekedy úplne cudzím ľuďom. Keď niekto naše svedectvo neprijme, neznamená to, že hovoríme a robíme všetko zle. Našou úlohou je nezastať, neodložiť vieru bokom, ale práve naopak ísť ďalej, k ďalším ľuďom, hľadať nové možnosti, trpezlivo slúžiť.
Iste sme dnes nevyčerpali celé posolstvo kresťanskej misie, ale snáď sme pochopili a osvojili si to najdôležitejšie, že máme nechať našu vieru a radosť z Božej blízkosti, aby sa prejavila navonok – v našom konaní, v našom prístupe k druhým. Misia totiž znamená zaujímať sa o človeka, ktorý stojí bokom a ponúknuť mu svoje priateľstvo. Môže to byť akási predohra, ktorá otvára ľudské srdcia pre zvesť evanjelia. Amen.
