Mt 5,43-48
K lepšiemu pochopeniu Ježišových slov si musíme uvedomiť, že boli povedané v inom kultúrnom prostredí. Skôr ako si povieme, čo znamenajú pre náš život, skúsme si predstaviť, ako im asi rozumeli vtedajší poslucháči. Keď totiž dnes povieme priateľ alebo nepriateľ, milovať či nenávidieť – sú to pre nás krajné medze. Každý má pár priateľov a možno aj nepriateľov. Ale medzi nimi je veľká – ako sa niekedy hovorí – šedá zóna. Ľudia, ktorí sú nám cudzí a ľahostajní. Ľudia, ktorých životy nás nezaujímajú a starosti ktorých nevnímame. A tých býva väčšinou najviac.
Biblický človek však uvažoval inak. Ten druhého človeka alebo miloval alebo nenávidel. A nič medzi tým! Ľudia okolo neho boli buď priatelia alebo nepriatelia. Jeho svet bol jednoduchý, jasný a čiernobiely. Žiadna šedá zóna, žiadne neurčité vzťahy. Biblický človek musel mať jasno – komu má pomáhať a komu nie. S kým si môže sadnúť ku stolu a s kým si ani nepodá ruku. Koho má pozdraviť a koho zdraviť nemusí.
Ľudia tej doby nemali problém s akousi treťou skupinou ľudí, ktorí ich nezaujímali. Boli len blížny a nepriatelia. A dlhé diskusia kadiaľ vedie hranica medzi týmito dvoma skupinami. Pre sadukajov bol blížny každý Izraelčan bez výnimky. Pre radikálnych zelótov bol nepriateľom aj Izraelčan, ktorí spolupracoval s Rimanmi – napr. colník alebo úradník okupačnej správy. Kumránci považovali za svojich blížnych len príslušníkov svojej náboženskej skupiny. Pre farizejov bol nepriateľom každý hriešnik, ktorý porušoval zákon. Len na tom, že Samaritáni sú nepriatelia sa zhodli všetci.
Dnes sa už nenosí toto čiernobiele videnie sveta. Všetko má byť pestré a farebné. Všetko má svoje pre a proti. To staré, radikálne videnie sveta však má v sebe kus pravdy. Naše konanie aj slová, naše činy i postoje nikdy nie sú neutrálne, nezáväzné, nič neznamenajúce. Všetko, čo robíme a hovoríme, smeruje buď k dobrému alebo k zlému. Aj to, čo sa zdá byť sivé, má vždy bližšie buď ku svetlu alebo ku tme. Neutralita, nezúčastnenosťou, nestrannosť je len diplomatickou ilúziou. V skutočnosti sa naše srdce vždy prikláňa a smeruje na jednu alebo druhú stranu.
Pán Ježiš múdro povedal, že nemožno slúžiť Bohu i majetku. Vždy budeme niečomu dávať prednosť. Jedno milovať a druhé nenávidieť. A tak je to so všetkým. Ku všetkému hovoríme buď áno alebo nie. Nejde trvalo sedieť na dvoch stoličkách a kto sa o to pokúša, väčšinou sedí iba na jednej a nechce si to priznať. Na každom človeku, ktorého stretneme, nám buď záleží alebo nezáleží. Buď ho vidíme radi alebo je nám ľahostajný.
K lepšiemu pochopenie Ježišových slov treba ešte pripomenúť, že láska a nenávisť nie sú v Biblii otázkou citu. Je to rýdzo praktický vzťah. Láska je v Biblii konkrétne konanie, pomoc a spolupráca. Milovať blížneho ako seba samého znamená urobiť pre neho, čo by som urobil pre seba. Dať mu najesť, keď je hladný, navštíviť ho, keď mu je smutno, pomôcť mu s tým, čo sám nezvládne, požičať mu, keď potrebuje. Milovať blížneho znamená dobre vychádzať so svojím susedom alebo kolegom v práci a pomáhať mu, kedykoľvek to potrebuje.
Skúsme si to teraz zhrnúť. Keď Pán Ježiš povedal: Milujte svojich nepriateľov, nemal na mysli naše city, ktorým nerozkážeme, ale naše každodenné správanie, ktoré môžeme ovplyvniť. Neprikazuje nám objímať a túžiť po tých, ktorí nám ublížili, ale jednať s nimi rovnako ako s tými, na ktorých nám záleží.
Každý z nás má ľudí rozdelených do rôznych kategórií. Sú ľudia, na ktorých nám záleží a tí ostatní, ktorí sú nám ľahostajní. Sú ľudia, s ktorými sme radi a sú ľudia, ktorých, ako sa dnes hovorí: „nemusíme“. Sú ľudia, za ktorých sa modlíme a ľudia, na ktorých si ani nespomenieme. Zdá sa nám to byť prirodzené a logické. Sú ľudia blízki a vzdialení.
Pán Ježiš však povedal, že by sme sa mali pokúsiť túto priehradu zrušiť. Nedeliť si ľudí na priateľov a nepriateľov, na blízkych a cudzích. Ale prečo? Prečo máme robiť niečo, čo nikto iný nerobí? Prečo sa máme správať inak ako druhí?
Existuje na to jeden dôvod. Keby si nás Pán Boh delil na blízkych a vzdialených, na milovaných a nemilovaných – čo by sme si počali? Keby mal Boh vo svojom srdci hranicu, ktorá by nás delila na požehnaných a nepožehnaných, na tých, s ktorými sa počíta a na tých, s ktorými sa nepočíta – bol by to náš koniec. My všetci predsa patríme k tým, ktorí Boha sklamali a opustili. A predsa i nám ráno vychádza slnko a obloha dáva svoj dážď. Boh každému z nás dáva novú nádej a príležitosť. To však neznamená, že sa na nás Pán Boh nikdy nehnevá a všetko, čo robíme, schvaľuje. Pán Boh nás niekedy musí potrestať, podobne ako my občas potrestáme svoje nezbedné deti. Ale neprestáva nás pritom milovať a sýti nás pritom toľkými dobrými vecami, že nám až oči prechádzajú.
A tak sa aj Ježišov učeník učí oddeliť človeka od jeho činov. Snaží sa vidieť brata aj v tom, kto mu škodí. Dokáže si totiž predstaviť, že nám všetkým bolo pre Kristovu krv odpustené a že sa raz všetci stretneme pred Božím trónom a budeme sedieť pri jednom stole – blízki i cudzí, milovaní i nemilovaní.
Preto sa už dnes Ježišov učeník snaží pomáhať každému a nerobí rozdiel medzi ľuďmi. Pozdraví a požehná aj tomu, koho nepozná a modlí sa aj za toho, kto mu ublížil. Každý človek bol predsa stvorený na Boží obraz a nesie v sebe isté zasľúbenie a nádej, ktorá nám bola ponúknutá.
To je dokonalosť, o ktorej hovorí Ježiš a o ktorú sa máme usilovať. Dokonalosť neznamená bezhriešnosť. Dokonalý znamená celý, úplný a nerozdelený. Dokonalosť o ktorej sa máme snažiť znamená nikoho nestratiť, nikoho neodmietnuť, pre všetkých mať miesto. Boh miluje všetkých ľudí a nerobí medzi nami rozdielu. Snažme sa preto nerobiť rozdiely ani my. Svet je plný nepriateľstva, priehrad, izolácie. Ale v Božom kráľovstve tomu tak nebude. Preto myslime na to, čo prichádza. Žime pre budúcnosť. Amen
