F 4,8-9 „Napokon premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné! Čomu ste sa naučili, čo ste aj prijali, počuli a videli na mne, to čiňte. A Boh pokoja bude s vami.“
Dnes spoločne prežívame štvrtú- poslednú adventnú nedeľu. Vianoce sú doslova „na spadnutie“ a všetko je tak ako po iné roky. Parkoviská pred obchodnými domami sú preplnené. Ľudia kupujú darčeky a potraviny v neobvyklom množstve. V časopisoch sa objavujú každoročne opakované nápady ako prekvapiť svojich blízkych a ako všetko zvládnuť bez zbytočného stresu. Ani cirkev sa nevyhla tomuto predvianočnému kolotoču. Štvrtá adventná nedeľa je väčšinou poslednou príležitosťou osloviť nielen pravidelných účastníkov služieb Božích, ale aj tých ktorí do kostola zavítajú zriedkavejšie. Máme poslednú predvianočnú šancu pripomenúť si, že sviatky nie sú o konzume, ktorý sa ich snaží zmocniť, o plných bruchách, vyupratovaných domácnostiach „ako zo škatuľky“, množstve darčekov a ich hodnote, ktorou niekedy chceme povedať viac ako sa dá. Ako však rok čo rok prijímame a osvojujeme si tieto výzvy? Obyčajný sedliacky rozum, ako zvykneme nazývať jednoduchý a každému zrozumiteľný úsudok vraví, že výzva, ktorú musíme rok čo rok opakovať asi nemá veľkú odozvu. Je to snáď kvôli nezrozumiteľnej reči kazateľov? Alebo je samotná zvesť nepochopiteľná, vytrhnutá zo života? Nemyslím si, že toto sú tie správne odpovede.
Neviem, či to vnímate tak ako ja, ale mám pocit, že medzi ľuďmi a to aj v cirkvi je veľa nervozity a nepokoja. Ľudia sú k sebe čoraz náročnejší, až tvrdí a čoraz menej ochotní odpúšťať. Vo svojom srdci, v myšlienkach nosíme mnoho hnevu, zloby, hriechov, nevypovedaných slov, pocitov krivdy, nespravodlivosti. Je jednoduchšie podať druhému človeku úhľadne zabalený darček ako mu venovať svoj čas, pozornosť napríklad pri šálke horúceho čaju. Prajeme si príjemné a požehnané sviatky, ale vieme byť k sebe navzájom skutočne milí? Vianoce sú dnes spojené s mnohými zvykmi, tradíciami, no akoby nám práve ten toľkokrát zaželaný pokoj počas nich najviac chýbal.
Apoštol nám rovnako ako Filipským kresťanom píše: „Premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné!“ To nie je pozvanie k akejsi novej tradíciu, novému zvyku počas Vianoc, ale k pravému hľadaniu toho, čo je skutočne správne a dobré. Pavol si veľmi prial, aby sme sa my kresťania nechali formovať Bohom, aby Boh mohol v našich srdciach vykonať to, čo sa Jemu páči. Iste nielen jeho túžbou bolo, aby sme boli ako tá hlina, ktorú chytí hrnčiar do ruky a tej neforemnej hrude dá nádherný tvar a obsah.
Boh nás prostredníctvom apoštola vyzýva aby sme vyčistili tie najskrytejšie zákutia svojho života, aby sme miesto hnevu, zloby, nervozity, nepokoja, obviňovania druhých ľudí, miesto mŕtvych tradícií, vnútorne prázdnych zvykov hľadali to, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné.
Bratia a sestry! Chcem vám vyrozprávať jeden príbeh. Vystupuje v ňom malý chlapec, ktorý sa v podvečer vracal domov. Pomaly sa stmievalo a nad koruny stromov vystúpil mesiac. A chlapec zistil úžasnú vec: mesiac na oblohe nestojí, ale sprevádza ho na jeho ceste. Stromy okolo cesty zostávali vzadu, ale mesiac išiel s ním, krok za krokom. Chlapec skúsil chvíľu stáť a zdalo sa mu, že mesiac stojí s ním, ani sa nepohol, čakal. Keď vykročil, mesiac išiel s ním. A tak išli spolu ďalej, chlapec po ceste a jeho pozoruhodný kamarát po oblohe. Prišiel s ním až k domu, až ku vchodovým dverám. Bola to neuveriteľná vec, ale ten chlapec to zažil. Bolo to tak podivuhodné, že o tom nikomu nerozprával. Mal však svoje obrovské tajomstvo: mesiac si ho vybral za priateľa.
Máte chuť povedať, že to tak nie je? Chceli by ste tomu chlapcovi vysvetliť, že v skutočnosti s ním mesiac nekráčal? Možno by sme mu vďaka svojim poznatkom vysvetlili jeho optický klam a použili k tomu všetky známe matematické a fyzikálne zákonitosti. Ale ten chlapec vie, že mesiac s ním kráčal, veď to videl na vlastné oči. Stratili sme ten detský prístup k svetu. A spolu s tým detským prístupom sa vytratil i úžas nad tým, že si nás ktosi vybral. Boh si nás vybral za svojich. Nie je to niečo pochopiteľné, ľudským rozumom vysvetliteľné.
Príchodom Pána Ježiša Krista na svet sa otvára cesta spásy. Božia dobrá vôľa a Jeho láska k človeku posiela na zem ponuku spásy, ponuku zmierenia a pokoja s Bohom. Celé biblické svedectvo je plné takýchto úžasných a zároveň nepochopiteľných správ. Sú podobné zážitku malého chlapca, ktorého sprevádzal mesiac. Jadro Písma svätého je opätovným vyjadrením toho, že Boh je s nami. Boh na seba kvôli nám berie pokojnú a pokoj tvoriacu podobu. Kvôli nám sa rozhodol zostúpiť na zem a prebývať s nami. Pokoj to je cesta, ktorá vedie správnym smerom. Keď je s nami Boh pokoja, nie je na mieste myslieť si, že všetko zle skončí, práve naopak. Boh vstúpil do nášho života. začal s nami hovoriť. Záleží Mu na tom, čo sa s nami deje. Záleží Mu na spoločenstve tých, ktorí sa k Nemu hlásia. A záleží Mu na tom, aby sme nielen v tomto adventom čase vydávali svedectvo o Jeho blízkosti, o tom, že je s nami v každom čase a vedie nás tou najsprávnejšou cestou. A preto hľadajme to, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, cnostné a chválitebné! Amen.
