Kol 3,12-17 „Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační. Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu! A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.“
Milé sestry, milí bratia. Ak niečo skutočne vystihuje životný postoj dnešného človeka, tak je to pocit nespokojnosti. Nie sme pokojní so vzťahmi vo svojej rodine, so svojou sociálnou situáciou, so správaním mládeže, so všadeprítomnou korupciou, s duchovným rastom, či skôr duchovným úpadkom spoločnosti,… Máme mnoho dôvodov prečo byť nespokojní a veľakrát o svojej nespokojnosti aj hovoríme, kdekoľvek, i tu v kostole. Ako sa však v tom všetkom máme orientovať ako kresťania?
Slová z listu Kolosenským, ktoré sme počuli neobsahujú žiadny náznak nespokojnosti. Ak by sme ale čítali verša, ktoré predchádzajú dnes prečítanému textu našli by sme dostatok znakov nespokojnosti, ale možno zámerne boli pre dnešnú nedeľu vybraté verše, ktoré našu pozornosť obracajú ku vďake. Apoštol nás až dvakrát vyzýva ku vďake. Vďačnosť má predsa vždy nejaký dôvod. Nemôžeme byť vďační pre nič a za nič. To by nebola vďaka, možno len divadlo, síce pekné ale predsa len divadlo.
Kolosenskí kresťania mohli spoznať Kristovu lásku, ktorá ich oslobodila k novému životu. Apoštol ich preto povzbudzoval, aby žili novým spôsobom života. Počuli sme, že ako vyvolení Boží, svätí a milovaní si majú obliecť srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Všetky tieto cnosti neboli ideálom vtedajšieho sveta. Súcit, dobrota, skromnosť a pokora – to boli v rímskom svete cnosti otrokov. Vtedajší človek si cenil skôr umenie presadiť sa, slávu a bohatstvo. I dnes sa zdá, že človek so súcitom, dobrotou, skromnosťou a pokorou sa ďaleko nedôjde.
Apoštol nabádal Kolosenských k tomu, čo nebolo a nie je ani dnes populárne a predsa je to veľmi potrebné. „Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo.“
Dvaja priatelia išli spolu po púšti. Zrazu sa začali hádať a jeden z nich dal druhému facku. Ten zarmútený napísal do piesku slová: „Dnes mi dal najlepší priateľ facku.“ Pokračovali v ceste, ale dostali sa k oáze a rozhodli sa, že sa v jej jazierku občerstvia. Ten, ktorý bol krátko predtým vyfackaný sa skoro utopil, ale jeho priateľ ho vytiahol na breh. Potom ako sa spamätal, ten zachránený vytesal do kameňa slová: „Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život.“ Priateľ sa ho spýtal: „Keď som ti dal facku, písal si do piesku, ale teraz si písal na kameň. Prečo?“ odpovedal mu: „Keď sme zranení, musíme to písať do piesku, ale vietor vymaže naše spomienky na bolesti. Keď nám niekto preukáže dobro, musíme to vyryť do kameňa, aby spomienka tohto skutku mohla zostať nezmazateľná.“
Položme si osobnú otázku: Nerobím to náhodou naopak? A potom o ten kameň spomienok na všetko zlé, čo sa nám prihodilo neustále zakopávame. Ak chceme budovať vzťahy, musíme sa naučiť písať svoje bolesti do piesku a svoje radosti zaznamenávať do kameňa, pretože to je to vzájomné znášanie, odpúšťanie si, ku ktorému nás volá apoštol.
Druhá výzva z Božieho slova znie: „A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti.“ Láska je to najdokonalejšie puto, ktorá spája všetkých v Božej rodine. Aby sme sa však mohli priodiať alebo ak chceme obliecť, zababušiť láskou, musíme ju v sebe mať. A od koho iného ju môžeme prijať ak nie od nebeského Otca? Bolo by fajn, ak by sme sa večer modlili za viac lásky a ráno vstali „s plnou nádržou“ lásky. Nemyslím si ale, že to tak funguje. Jeden zo spôsobov akým Boh koná je ten, že keď nás chce niečo naučiť, postaví nás do úplne opačnej situácie. Keď nás chce naučiť milovať, privádza k nám ľudí, ktorých nemilujeme, ktorým sa vyhýbame, ktorých neznášame. Boh nás nechá učiť sa láske na „nemilovaných“ a „nemilujúcich“. My sa učíme skutočne milovať tým, že milujeme aj nepríjemného suseda, divného kolegu v práci alebo prísneho úradníka.
Ľudia potrebujú lásku. Obzvlášť, keď si ju nezaslúžia. Nemecký dramatik Friedrich Schiller povedal: „Láska je schodiskom, ktorým sa blížime k Božej podobe.“ A to je to, čo nakoniec dosiahneme, keď milujeme. Budeme nielen bližšie Bohu, ale odrazí sa v nás aj obraz Jeho lásky.
Tretia dnešná výzva znie: „A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach.“ Toto pravidlo pokoja nám vraví, že nakoniec napriek rozličným roztržkám, nezhodám, nenávisti medzi bratmi a sestrami, má nakoniec zvíťaziť Kristov pokoj. Dôležité nie je to, že máme problémy, ale Božie víťazstvo nad všetkými problémami a ťažkosťami. Boh nás pozýva, aby sme boli spolutvorcami pokoja, ktorý má rozhodovať v našich srdciach. Rozhodnúť sa však musíme sami: alebo budeme tvorcami pokoja alebo budeme jeho nepriateľmi a svojimi slovami a skutkami budeme akýkoľvek pokoj narúšať. Avšak to, na akú stranu sa postavíme má i ďalšie následky. Pokoj Boží napokon zvíťazí a záleží na našom súčasnom rozhodnutí, či potom budeme stáť na víťaznej alebo porazenej strane.
Bratia a sestry! Apoštol nás volá k vďake Bohu. A vďačnosť založená na vzájomnej znášanlivosti, láske a pokoji je to čo smieme ponúknuť unaveným, nekľudným, roztrpčeným i sklamaným ľuďom tohto sveta. Toho sklamania je dnes veľmi veľa. Zdá sa, že nie je žiadny dôvod ku vďačnosti, ale skôr k nariekaniu. A tak je stále znova aktuálna apoštolova výzva, aby sme sa radovali z toho, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi. Skutočne ide o to, aby sme si vzali k srdcu slová, ktorými apoštol končí dnešný text: „A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.“ Amen.
Modlime sa: Pane ďakujem za to, že k nám hovoríš a že Tvoje slovo nie je zriedkavé medzi nami. Daj, nech si urobí príbytok v našich srdciach, aby sme ho počúvali, o ňom premýšľali, žili podľa neho. Daj, aby nám odpustenie, vzájomná láska a Tvoj pokoj boli vzácnymi darmi, ktorými nás hojne obdarúvaš. Nech nikto z nás nehľadá nič okrem Tvojej svätej vôle.
