Žid 5,7-9 „V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú.“
Tento týždeň som mal zážitok, ktorý ma odvtedy v myšlienkach prenasleduje a neustále sa k nemu vraciam. Niektorí si možno povedia, že podobných zážitkov už mali viac a žiadny z nich ich nezaujal natoľko, aby sa s ním podelili. Napriek tomu vám však v úvode tejto kázne vyrozprávam to, čo sa mi prihodilo a čo ma tak hlboko zasiahlo. V utorok som mal stretnutie s deťmi v Materskej škole Adamovské Kochanovce. Rodičia na krúžok evanjelického náboženstva prihlásili sedem detí, s ktorými sa rozprávam o Pánu Bohu, zoznamujem ich s príbehmi z Biblie a snažím sa tak pomôcť semienku viery, ktoré do ich sŕdc zasial Duch Svätý, aby rástlo, aby ich viera napredovala. Deti ma už čakali a tak ako obvykle sme sa vybrali do vedľajšej miestnosti, ktorá je od herne, v ktorej zostávajú ostatné deti oddelená zásuvnou koženkovou stenou. Nikdy ju za sebou nezatvárame a tak zostala pootvorená i v tento utorok. Keď som sa s deťmi začal rozprávať a pripravoval si tak priestor na ďalšiu výchovnú lekciu uvidel som jedno dievčatko, ktoré stálo na prahu miestnosti. Hľadelo na ostatné deti, ktoré si práve vyberali farbičky a v jej očiach bola veľká túžba pridať sa ku svojim kamarátom. V tom momente som si spomenul na slová Pána Ježiša: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne, a nebráňte im, lebo takýchto je kráľovstvo Božie.“ L 18,16 Aj keď ho nepoznám, mal som veľkú túžbu zavolať dievčatko medzi nás, ale uvedomil som si, že to nemôžem spraviť. (Možno by som konal proti vôli rodičov, ktorá je podľa našich zákonov rozhodujúca.) Ale ani to dievčatko neprekročilo prah v miestnosti. V jej očiach bol totiž okrem túžby pridať sa k nám i strach. Neviem či ho opíšem správne, ale strach, ktorý ju brzdil akoby vravel: „Nepatrím k nim. Oni sú iní a ja medzi nimi nemám miesto.“ Od tej chvíle sa v myšlienkach stále vraciam k túžbe i strachu toho dieťaťa ale rovnako tak i k mojej túžbe a môjmu strachu.
Je málo slov v Biblii, ktoré sa v nej objavujú tak často ako slovo „Neboj sa!“ Každý človek má strach. Vedia to nielen psychológovia, teológovia, vie to každá matka a každý otec, každý študent pred skúškami (stredoškoláci, ktorí mali tento týždeň písomnú časť maturít ho tiež pocítili), strach pozná zamestnanec v období rastúcej nezamestnanosti,… Každý z nás pozná strach. Mojžiš „vyjednával“ s Pánom Bohom, keď ho posielal do Egypta, aby vyviedol Jeho ľud z krajiny otroctva. Mal strach, bál sa. Aj Jób sa bál: „vravieť chcem v úzkosti svojho ducha“. Job 7,11 Apoštol Pavol o sebe napísal: „A ja som bol u vás i slabý i bojazlivý a veľmi prestrašený.“ 1K 2,3 A či sme aj dnes nepočuli, že Ježiš ako človek mal strach pred smrťou? „V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti.“
Život bez strachu neexistuje, snáď jedine v rozprávkach. Strach patrí k človeku. A okolnosti posledných rokov akoby náš strach ešte viac povzbudzovali. Bojíme sa nezamestnanosti, zvyšovania cien, teroristických útokov, klimatických zmien. Trasieme sa od strachu pri predstave, že by nejaká zhubná choroba alebo epidémia napadla naše telo. Je mnoho dôvodov, prečo máme strach. Ani duchovná oblasť života nie je od strachu oslobodená.
Strach bráni mnohým kresťanom v nových skúsenostiach s Ježišom. Neodvážia sa k ničomu novému. Majú strach spraviť krok vpred. A v tom sa podobajú na to malé dievčatko zo škôlky, ktoré stálo na prahu miestnosti. Miesto toho aby skúsili niečo nové s Kristom sa snažia zabarikádovať v starom a poistiť sa do najmenších detailov. Následne nemôžu duchovne rásť. Zo strachu nehladia dopredu, ale svoj pohľad obracajú späť, smerom k minulosti. Takýto kresťania sa radi obzerajú do dejín svojej cirkvi, k svojmu pôvodu, tradícii. Minulosť vidia ako neopakovateľný príklad nadšenia a duchovného rastu. Od prítomnosti a hlavne budúcnosti neočakávajú nič nové a lepšie. Ich odvaha ísť dopredu je zlomená. Nie sme im v niečom podobní? Nie sme náhodou i my takýto kresťania?
Bratia a sestry! Pamätajme, že Božím prianím je oslobodiť človeka z pút strachu. Boh vie, že neexistuje život bez strachu. Strach sa nedá jednoducho odstrániť, vykoreniť. Ale nemusí nás spútať, zablokovať a paralyzovať. My môžeme prejsť cez strach, tak ako ním, prešiel Ježiš „a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Ježiš zasadil smrteľnú ranu všetkému, čo v nás vzbudzuje strach. A preto sa môžeme postaviť čelom všetkému tomu, čo nás zastrašuje a sužuje, pretože na našej strane stojí víťaz a premožiteľ. Ako sa i píše v liste židom: „A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú.“ Spoločne s Ježišom môžeme ísť od jedného víťazstva k druhému a napokon s Ním prísť i do večného života. Amen.
