Žalm 131,1-3 „Hospodine, moje srdce nie je pyšné a moje oči nie sú hrdé; nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Veru, upokojil som si dušu,utíšil ju. Ako nasýtené dieťa je pri svojej matke, ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša. Izrael, čakaj na Hospodina odteraz až naveky.“
V knihe „Adoptovaní Bohom“ píše autorka Jasia Gazda o svojej obľúbenej poľskej autorke Márii Konopnickej, ktorá napísala bájku o zvieratách. „Bola o skupinke múch, ktoré sa stretli v bare a trávili čas tým, že sa chvastali aké sú šikovné, lebo unikli nástrahám hladných pavúkov. Každá povedala príbeh, ktorý prekonával tie ostatné, ale ani jedna si nevšimla nebezpečenstvo svojej pýchy. Neviditeľné „čosi“ v jednom rohu číhalo/ a zakrádalo sa vpred, kým muchy sa rozplývali chválou./ To „čosi“ – pavúk pilne pracoval;/ silnú sieť okolo nich spriadal./ A spriadal dovysoka, kým muchy svoje bájky vraveli,/ všetky ich zlapal nakoniec, a ony si to ani nevšimli.“
A čo my, bratia a sestry, nedáme sa chytiť do striebristej pavučiny toho zlého, ktorý veľmi dobre pozná naše slabosti a dokáže ich umne zneužiť proti nám?! Žalm 131 je krátky, ale zato venovaný veľmi dôležitej téme – pýche. Veď pýcha je ako veľká priepasť, ktorá oddeľuje človeka od Boha. Je ako pavučina, do ktorej sme lapení pre svoju namyslenosť. Pripomeňme si známy príbeh o staviteľoch babylonskej veže. Chceli si urobiť meno, snažili sa vyrovnať Bohu, stavali pamätník vlastnej slávy. A kam ich pýcha priviedla? K rozpadu ich spoločenstva, k popleteniu jazykov, k odcudzeniu od Boha. Zďaleka to však nie je jediný príklad pýchy, o ktorom v Biblii čítame. S pýchou úspešne i menej úspešne bojovali obyčajný ľudia, ale i tak vplyvní jednotlivci akými boli napríklad králi a medzi nimi i Dávid, ktorý je označený za autora prečítaného žalmu.
Ani dnes to nie je inak. Sme vystavovaní pokušeniu pýchy. No ako obvykle, i v tomto prípade platí, že hriech vidíme oveľa lepšie na druhom človeku ako vo svojom vlastnom živote. Keď sa teda dnes začne hovoriť o pyšných ľuďoch, väčšinou v pokore neukážeme na seba, ale na bohatých, známych, vplyvných ľudí v našej spoločnosti. Nebudem ale vravieť o našich súčasníkoch, podelím sa s vami o časť životopisu cisára Caligulu, v ktorom sa okrem iného píše: „dovtedy odstrčený mladík sa stal náhle všemocným vládcom a za necelý rok dokázal premárniť obrovské imanie v hodnote 27 miliónov sesterciov (čo je v ekvivalente k dnešnej mene asi 570 mil Eur). Vraj sa kúpal vo voňavkách, pil najdrahocennejšie perly rozpustené v octe, jedol zo zlatých mís, dal stavať výletné lode vykladané drahokamami. Pritom sa vyhlasoval za boha, dal si stavať chrámy; sochám rímskych bohov sťal hlavy a dal ich nahradiť vlastnou podobou. Svojho vlastné koňa obdaroval mramorovými stajňami so žľabom zo slonovinovej kosti, purpurovými pokrývkami a náramkami s drahými kameňmi.“ Až takto ďaleko môže zájsť človek, ktorý svoj život postaví na takých hodnotách ako bohatstvo, úspech, sláva,…
Možno si poviete, že tento príbeh je veľmi vzdialený realite, v ktorej žijeme. Áno, pýcha má rozličné podoby a kým niektoré sa vytrácajú iné sa objavujú. Žalmista píše: „moje oči nie sú hrdé“. Vyvracia tým ďalší prejav pýchy – povýšenecký pohľad. V knihe Prísloví sa píše o šiestych veciach, ktoré Hospodin nenávidí a medzi nimi sa objavujú i tieto slová: „Povýšenecký pohľad, naduté srdce – svetlo bezbožných – je hriechom.“ Nemyslíte si, bratia a sestry, že toto sú slová určené práve nám – veriacim?! Iste je ťažké priznať si, že ľudia okolo nás sú často svedkami našej duchovnej pýchy. To, že si plníme náboženské povinnosti, medzi ktorými najviditeľnejším je chodenie do kostola však niektorých vedie k úvahe, že sú lepší ako tí, ktorých v kostole neuvidíme ani len na výročité sviatky. Farizej, o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu tiež považoval svoje náboženské skutky za niečo čo ho robilo lepším. Modlil sa k Bohu týmito slovami: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Ak naše chodenie do kostola, modlitby, čítanie Biblie sú len vecou náboženstva, potom nemáme ďaleko k povýšeneckému pohľadu nad ľuďmi, ktorých je okolo nás dostatok, pretože tých, ktorí do kostola nechodia, nemodlia sa, nepristupujú k sviatostiam je žiaľ veľmi veľa. Aby sa však niekto nedal pomýliť: chodenie do kostola, modlitba, čítanie Biblie nie je cesta k pýche, povýšeneckému pohľadu a nadutému srdcu. Stane sa ňou len vtedy, ak to nie je vec srdca, viery, ale len náboženská povinnosť.
Bratia a sestry! Zatiaľ čo v prvom verši vo svojej modlitbe vyznáva ako sa nechová, v druhom verši popisuje to, ako sa správa. „Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa je pri svojej matke, ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša.“ Žalmista je teda ako dieťa pri svojej matke, ktoré je nasýtené a tak leží pokojne a kľudne v jej náručí. Je to prekrásny obraz, ktorý vyjadruje, že i žalmista je rovnako kľudný a spokojný v Božej blízkosti, pretože prekonal pokušenie v podobe namyslenosti, povýšeneckého pohľadu, nadutého srdca- jednoducho pýchy. Netúži po veľkých a okázalých veciach, nebaží po sláve a popularite v tomto svete, nepoškuľuje po moci a úspechu. On je spokojný v Božom náručí, kde je kľud a pokoj.
Kiežby sme si túto ochranu a istotu, že od Boha máme všetko, čo potrebujeme, vedeli vychutnať rovnako ako žalmista. A možno práve preto, aby sme i my dokázala zdieľať žalmistove pocity nás v poslednom verši vyzýva k očakávaniu na Hospodina. Máme čakať na Boha, teraz i naveky. Toto očakávanie je výrazom vnútorného postoja a zmierením s tým, čo je . Asi niečo v tom zmysle sa píše i v 1. liste Timoteovi: „A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; lebo nič sme nepriniesli na svet [a nepochybné je], ani nič odniesť nemôžeme. Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme. Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla, do mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia.“ (6,6-9) Amen.
