Mt 12,9-13 „Odtiaľ odišiel Ježiš a prišiel do ich synagógy. A hľa, bol tam človek, ktorý mal vyschnutú ruku. Aby mohli obžalovať Ježiša, spýtali sa Ho: Či je dovolené uzdravovať v sobotu? Odpovedal im: Keby niekto z vás mal jedinú ovcu, a ona by mu v sobotu padla do jamy, či by nesiahol za ňou a nevytiahol ju? A o čo viac je človek ako ovca! Tak teda dovolené je v sobotu dobre činiť. Nato povedal tomu človeku: Vystri ruku! Vystrel, a bola zase zdravá ako druhá.“
Určite poznáte situáciu, keď vám nie je najlepšie, keď vám niečo chýba, keď vás niečo bolí. Nemusí to byť len vonkajšie zranenie alebo choroba, ktorú na nás hneď vidieť. Môže ísť o oveľa hlbšie a skryté zranenia duše. Napríklad dávne bolestivé spomienky a rany, ktoré nám spôsobili naši blížni. Neopatrné slová, bezohľadné konanie, klebety šíriace sa rýchlosťou blesku, osočovanie alebo len nedostatok lásky, vľúdnosti, dobroty… To všetko môžu byť bolesti, rany a choroby, ktoré poznačili našu životnú situáciu. Je to asi životná realita, ktorú pozná každý z nás. Čo však máme robiť s takýmto stavom?
Je samozrejmé, že pri akejkoľvek zmienke choroby či bolesti si spomenieme na lekára. Rovnako samozrejmé je, že veriaci človek si v podobnej situácii uvedomí potrebu modlitby. Veď kto iný ako všemohúci Boh môže vyliečiť všetky naše zranenia a bolesti? A tak i ten, kto inak na modlitbu zabúda sa vo svojej bolesti obracia k nebeskému Otcovi.
Vypočujte si však, prosím, tento príbeh. Jeden muž bol veľmi chudobný a nemal žiadne peniaze. Každý deň sa modlil k Bohu, aby vyhral v lotérii. Modlil sa tak každé ráno i predtým, ako si večer ľahol do postele. Boh mu ale stále nedoprial výhru a tak sa modlil ešte usilovnejšie. V jednu noc však Boh konečne prehovoril k mužovi: „Ak chceš vyhrať v lotérii, tak si aspoň kúp los.“
Ten človek čakal, že mu Boh pomôže a neuvedomil si, že by sa mal spolupodieľať na dosiahnutí toho, po čom túžil. Boh vždy nelieči a neodpovedá na naše prosby sám, ale občas chce práve našu spoluprácu. Veľakrát nám hovorí: „Dôveruj Mi, spoľahni sa na Mňa, urob krok viery,…“ Možnože sa práve teraz v našich životoch nič nedeje, pretože Boh čaká na náš krok viery, čaká až za Ním vykročíme s dôverou.
Muž, o ktorom sme počuli z evanjelia mal ochrnutú ruku. Pravdepodobne nemohol vykonávať pre nás úplne bežné veci, alebo ich vykonával s námahou, ktorú si len ťažko dokážeme predstaviť. Zrejme bol chorý už niekoľko rokov a bol už zvyknutý na to, že ho jeho ruka nepočúva. O to väčší pre neho musel byť šok, keď ho Ježiš vyzval, aby svoju ochrnutú ruku vystrel a ruka bola uzdravená.
Nevieme, čo si v tej chvíli myslel. Vieme len, že ruku naozaj vystrel. Ale v jeho duši sa asi musel odohrávať neuveriteľný zápas. Možno si povedal: ,,Čo to odo mňa Ježiš chce? Nevidí azda, že mám ochrnutú ruku?“ No napriek mnohým dôvodom, prečo by nemal reagovať na Ježišove slová nakoniec predsa len poslúchol a v ten okamih bola jeho ruka uzdravená.
Bratia a sestry. Koľkokrát sa nám zdajú veci nereálne a nemysliteľné. Cítime sa uväznení vo vlastnej bolesti a utrpení a už ani nedúfame, že by sa nám mohlo viesť lepšie. Niektorí už ani neveria v Božiu pomoc, ochranu, uzdravenie. Boh však vyčkáva.
Evanjelium nám zvestuje príbeh o uzdravení chromého muža. Myslím si, že jeho vystretá ruka má však pre nás hlbší význam, než si pri čítaní tohoto príbehu môžeme uvedomiť. Často Bohu predpisujeme čo a ako má spraviť, ako nás má uzdraviť, ako nás má oslobodiť. My však nemáme uvažovať týmto spôsobom, ale máme sa otvoriť Jeho milosti a nechať Mu voľnosť, neobmedzovať Ho vlastnými predstavami. Boh nám chce pomôcť. Chce, aby sme sa obracali na Neho. Môžeme pred Ním vyliať svoje srdce, môžeme Mu odovzdať všetky bolesti tela i duše, ale nadovšetko môžeme sa spoľahnúť na Toho, v ktorého pomoc dúfame. Čo teda pre nás znamená symbol natiahnutej ruky?
Myslím si, že v prvom rade je to výzva nevzdávať sa. Často sa na nás problémy doslova sypú z viacerých miest súčasne. Choroby zvyčajne nebývajú osamotené, ale trápia nás viaceré súčasne. Bolesti duše sú na tom podobne. Je pre nás nesmierne dôležité nevzdať sa, neprepadnúť letargii a bezmocnosti, ale vytrvať. Mohli by sme si síce povedať: táto choroba neustupuje, tak už ju budem mať stále, Boh na mňa asi zabudol, som chudák všetkými opustený. Ale čo má takéto zmýšľanie spoločné s vystretou rukou? Nič, je to pravý opak. Týmto myšlienkam sa teda musíme vzoprieť. Musíme s nimi bojovať. Iste, neraz je to nad naše vlastné sily. Nedokážeme sa ďalej vzpierať, nedokážeme ďalej bojovať. Príbeh o uzdravení chromého muža však nie je o jeho vnútornej sile. Je o jeho dôvere.
A preto to druhé, k čomu nás vedie dnešné Slovo je spoľahnúť sa na Toho, v ktorého dúfame a ktorého prosíme o pomoc. Vlastné sily nám na riešenie problémov nestačia, ale napriek tomu môžeme ďalej bojovať, pretože Boh ma podopiera. Touto podporou nemusí byť vyriešenie samotnej situácie. Môže ňou byť pokoj v srdci, alebo nová sila na boj s problémami, či dobrý kamarát, ktorému sa môžem vyrozprávať a uľaví sa mi. Boh niekedy vyrieši našu situáciu úplne inak ako sme si predstavovali alebo dokonca naplánovali. V tej chvíli sa nám to nemusí javiť ako správne a dobré, ale niekedy s odstupom času spoznáme, že práve to bol ten najlepší spôsob, ktorý mohol Boh použiť. (No možno ani časový odstup nám nepomôže porozumieť, prečo sa tak stalo a preto je naša dôvera v Toho, ktorého prosíme o pomoc skutočne namieste.)
A to posledné, k čomu nás dnešné evanjelium vedie je akási „spolupráca“ s Bohom. Možno si niekto povie, že je trúfalé, keď sa hriešny človek považuje za Božieho spolupracovníka. Dovoľte preto, aby som sa s vami podelil o nedávnu skúsenosť. Videl som muža, ktorý zberal poslednú úrodu z poľa. Do svojho fúrika kládol plody zeme. Bol tam s ním i jeho malý- asi trojročný syn. Tiež mal svoj fúrik – hračkársky a do neho si kládol svoj podiel úrody. Keď „obaja“ dokončili svoju prácu otec sa obrátil na syna a s vážnou tvárou poďakoval za jeho spoluprácu.
Myslím si, že pri našej spolupráci na Božom pláne nie je rozhodujúci náš podiel. Veď ochrnutý muž spravil „jediné“ – vystrel ruku. Dôležité je nemyslieť si, že Boh všetko vyrieši za nás, ale hľadať úlomky nádeje a skladať ich postupne dohromady a hľadať dotyky Božej pomoci všade okolo nás. Preto pre nás platí Ježišovo slovo: ,,Neboj sa, len ver!“ Amen
