Genesis 18,1-15
„Hospodin sa zjavil Abrahámovi pri dubine Mamrého, keď za horúceho dňa sedel pri vchode do stanu. Tu pozdvihol oči, obzrel sa a videl troch mužov stáť pred sebou. Len čo ich zazrel, bežal im v ústrety od stanového vchodu, poklonil sa k zemi a povedal: Pane, ak som našiel milosť v tvojich očiach, neobíď svojho sluhu. Dám doniesť trochu vody, aby ste si umyli nohy; a odpočiňte si pod stromom. Ja však prinesiem kus chleba, aby ste sa občerstvili a potom pôjdete ďalej – veď práve preto ste odbočili k svojmu služobníkovi. Abrahám sa poponáhľal do stanu k Sáre a povedal: Chytro vezmi tri miery jemnej múky, zamies a narob posúchy. Potom Abrahám bežal k dobytku a vybral pekné mladé, dobré teľa, dal ho sluhovi a ten sa ponáhľal pripraviť ho. Potom vzal smotanu a mlieko i teľa, ktoré pripravil, a predložil im to. Kým jedli, stál pri nich pod stromom. Opýtali sa ho: Kde je tvoja žena Sára? On odpovedal: Tamhľa v stane. Nato hosť riekol: Určite sa vrátim k tebe o rok na jar a vtedy bude mať tvoja žena Sára syna. A Sára počúvala pri vchode do stanu, ktorý bol za ním. Abrahám a Sára boli starí, v rokoch, a Sára bola už po prechode. I zasmiala sa Sára v sebe a pomyslela si: Keď som už uvädla, môžem mať ešte rozkoš? Aj môj pán je starý.Vtedy riekol Hospodin Abrahámovi: Prečo sa Sára smeje a myslí si: Či naozaj budem rodiť, keď som ostarela? Či je Hospodinovi niečo nemožné? V určený čas, o rok na jar, sa vrátim k tebe a vtedy Sára bude mať syna. Ale Sára zaprela slovami: Nesmiala som sa. Bála sa totiž. On však riekol: Nie! Veru si sa smiala!“
Sme už skoro na konci adventu. Počas predchádzajúcich nedieľ sme zdôrazňovali, že Pán Boh je blízko. Boli sme schopní Jeho blízkosť vnímať a prežívať ju ako posilnenie v našej slabosti a svetlo v našich temnotách? Alebo nám advent zase utiekol ako piesok medzi prstami a my už ani nevieme, čo sme robili a kde všade sme boli – nieto aby sme mali ešte nejaký duchovný zážitok? Odpovedať si musíme každý sám za seba.
Náš dnešný príbeh je tiež o Božej blízkosti. Abrahám má návštevu a víta ju presne podľa ľudového príslovia: Hosť do domu, Boh do domu. Nezdá sa vám, že toto poznanie sa čoraz viac vytráca. Ľudia sa dnes izolujú. Vysoké ploty okolo domov len odzrkadľujú, že si ich staviame aj v srdci. Keď chceme niekoho navštíviť, premýšľame či ho nebudeme vyrušovať, „okrádať“ o čas, hľadáme dôvody prečo by sme k nim mali vôbec ísť. My veriaci by sme ale mali byť aj v tejto veci iní. Iste, prijímať hostí môže byť i riskantné. Na druhú stranu nezabúdajme na apoštolskej napomenutie: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí – nevedomky – pohostili už anjelov.“ (Žid 13,2)
A to bol i Abrahámov prípad. Pri čítaní dnešného textu si uvedomíme, že Abrahám sa správal ako vzorný hostiteľ. Neprekážalo mu, že hostia prichádzajú uprostred poludňajšej páľavy, počas hodiny odpočinku. Ihneď vstane, beží im oproti a ponúkne im malé občerstvenie – vodu a kúsok chleba. No miesto drobného občerstvenia je to doslova hostina- k chlebu pribudne smotana, mlieko, teľacie mäso… Touto štedrosťou Abrahám vyjadruje svoju ochotu, vďačnosť a úctu. Veď ho navštívil sám Boh – aj keď to možno nevedel a Bohu máme dávať to najlepšie. A či skutočne dávame aj my Bohu to najlepšie? Nemyslím teraz na jedlo a exkluzívne pochutiny, ale to najlepšie čo máme – svoj život, svoje srdce?!
Hostia však neprišli kvôli pohosteniu. Keď Boh prichádza a my ho prijímame s úctou a vďačnosťou, tak vždy dostaneme oveľa viac, ako dávame. Abrahám dostáva prisľúbenie: Narodí sa ti syn! Vlastne, on to už počul niekoľkokrát, ale stále sa nič nedialo. Pán so svojím pojatím času na seba necháva čakať. A my ľudia zase bývame netrpezliví a neraz berieme veci do svojich rúk. Abrahám a Sára sa dohodli, že potrebujú nejakého dediča, keď už sú tak starí.
A Sára, ktorej sa nepodarilo ani raz za život otehotnieť a porodiť dieťa, dala svojmu mužovi svoju slúžku Hagar. Tá porodila Abrahámovi dediča menom Izmael. Toto dieťa však miesto radosti
pôsobilo Abrahámovi a jeho žene starosti, keď Hagar pohrdla svoju pani, nechala ju Sára aj s dieťaťom vyhnať.
Abrahámovi hostia pri tejto návšteve znova opakujú:
Keď Hospodin hovoril, že ti syna a dediča porodí Sára, tak to myslel doslova! „Určite sa vrátim k tebe o rok na jar a vtedy bude mať tvoja žena Sára syna.“ Tentoraz to má počuť hlavne Sára; a ona skutočne pozorne počúvala a v duchu sa smiala. Či v takomto veku ešte môže otehotnieť? Ten Sárin smiech však nie je chichotaním dievčaťa v puberte. Je v ňom skôr plno horkosti z celoživotného márneho čakania. Nikto jej to nemôže mať za zlé. Snáď ani sám Pán. Výčitka však znie: „Prečo sa Sára smeje a myslí si: Či naozaj budem rodiť, keď som ostarela? Či je Hospodinovi niečo nemožné?“ Je to
výčitka našej malej viere.
Nikto z nás nemá stopercentnú vieru. Dokonca aj Biblia idealizuje vieru Sáry a Abraháma, keď v Novej zmluve čítame: „A neoslabol vo viere, keď hľadel na svoje odumreté telo. O zasľúbení Božom nezapochyboval.“ „A tiež Sára vierou nadobudla silu počať, hoci sa jej čas už minul. Pokladala totiž za verného Toho, ktorý dal zasľúbenie.“ Aj my by sme chceli mať takú vieru a často sa modlíme: Pane, pridaj nám viery! Ale keď príde na vec, tak pochybujeme, zúfame si a snažíme sa zachrániť situáciu sami, bez toho aby sme čakali na Boha.
Mimochodom, aj Abrahám sa smial, keď mu ešte predtým Hospodin oznámil, že naozaj dostane syna: „Vtedy Abrahám padol na tvár, usmial sa a pomyslel si: Či sa storočnému môže niečo narodiť a či deväťdesiatročná Sára môže ešte rodiť?“ V Biblii sa o smiechu veľa nepíše. A predsa je v nej veľa jemného, často skrytého
humoru a smiechu. Jeden z najčastejších motívov, kde sa skrýva smiech, sú práve zázračné narodenia synov z neplodných matiek. Sára, Ráchel, od Samsonovej matky až po matku Jána
Krstiteľa. Je to asi preto, aby sme pochopili, že naplnenie Božích zasľúbení nie je nič samozrejmého ani prirodzeného. Že je k tomu treba Božiu moc a ľudskú vieru, ktorá sa znova a znova
necháva presvedčiť o Božej vernosti. Bohu nie je nič nemožné! To počuje Sára a mnohé ďalšie matky a otcovia. A počuje to tiež Mária, keď sa pýta: Ako sa to môže stať, aby som porodila syna, keď
nežijem s mužom? Mária sa nesmeje, ale povie anjelovi: „Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova!“
Smiech patrí k životu ako jeho korenie. Boh nám ľuďom smiech nezakazuje. Biblia dokonca hovorí v 2. žalme aj o Pánovom smiechu! Je to zhovievavý smiech Boha nad nerozumnosťou smrteľníkov. Smiech, ku ktorému patrí aj dobrá rada: „Slúžte Hospodinovi s bázňou a s chvením Mu bozkávajte nohy.“
Ten Bohom chcený a požehnaný smiech je smiech matky, ktorá priviedla na svet zdravé dieťa, prvý úsmev na tvári novorodenca, bezstarostný smiech detí i čistý smiech nad múdrosťou a vtipnosť ľudského génia. My veriaci však máme ešte jeden dôvod k smiechu navyše: Božiu lásku, spoľahlivosť Jeho zasľúbenia, ale aj smiech nad vlastnou pochabosťou a chybami. Áno, na viere je niečo pochabé. Keď ale máme takého Boha, nech si ľudia hovoria čokoľvek a nech sa s nami deje čokoľvek, smieme sa smiať. Lebo vďaka Božej milosti veríme, že On je s nami a že nás, dielo svojich rúk, nikdy neopustí. Amen
