Správa zo stretnutie žien 11. októbra 2009
Mt 21, 18-22
Zo zamyslenia brata farára:
Prekliatie figovníka -ťažko sa tomu chce veriť, že Ježišovo rozhorčenie môže mať také následky. Je ťažké prijať fakt, že Ježiš urobil niečo, čo sa prieči logike. Možno je to symbolické: Ježiš určite poznal veľmi dobre slová Jeremiáša, poznal Ozeáša alebo Micheáša, prorokov, ktorí hovoria o Izraeli ako o ovocí figovníku alebo o strapcoch vína, a tak niet divu, že ten symbol je pre Neho v určitú chvíľu výrečným vyjadrením.
V určitú chvíľu- to keď prišiel k figovníku a našiel len samé lístie. Lenže tá chvíľa začala zrejme skôr. Možno vtedy, keď k nemu prišiel a vyhladol – s prázdnym žalúdkom mnohí nemáme k prudkému konaniu ďaleko. Už to vyzeralo, že sa nasýti a tu nič. To poznáme, niekto nás na niečo naláka, svojimi sľuby … a potom … efekt úplne iný ako sme očakávali.
Lenže tá chvíľa začala ešte skôr; deň pred tým, keď bol Ježiš v chráme. Pri tej návšteve chrámu zrejme bolo Jeho očakávania veľmi sklamané, to, čo hľadal, nenašiel. Skúsme prísť na to, aké mal asi Ježiš očakávania pri vstupe do chrámu a čo tam našiel:
On tam neprišiel ako turista, ale ako ten, ktorý sa plný očakávania blíži ku svojmu bohato zazelenanému figovníku, aby na ňom našiel nejaké ovocie. Ovocie, po ktorom túži. Ten figovník je ako ten chrám, ako tie jeho bohoslužby. Už zďaleka vidieť obrovský chrámový komplex, už zďaleka človek vníma jeho čulú „prevádzku“. Ani ten strom nie je mŕtvy. Robí nádherný a zdravý dojem. Čo potreboval k rastu, to zjavne mal. Ako to však vyzerá s jeho ovocím, ktoré na ňom Ježiš hľadá? Ako je to s jeho určením?
„Išiel k nemu, ale nenašiel na ňom nič, len samé lístie.“ Ježiš hľadal plody a našiel listy. Hľadal plody, ktoré odpovedajú na Božiu náklonnosť- modlitbu, lásku, pokoru,… A čo našiel? Listy. Pekné napohľad, keď však človek nepristúpi bližšie nenájde plody.
Ježiš nemá čas čakať a dúfať, že ovocie časom bude; tak vyjde z Jeho úst kliatba. Koniec. Po pravde povedané, kto z ľudí má čas čakať, keď túži po pomoci blížneho vo svojom osamotení, kto z nás má čas čakať vo svojom pocite nemilovaného dieťaťa?… Koľko ešte budeme čakať, kým sa ľudia zmenia, kým mládež, „stratená“ generácia tridsiatnikov, štyridsiatnikov,… nájde záchrannú cestu k Bohu?
Keď to videli učeníci, začudovali sa. Ježiš zareaguje tak, že to musí prekvapiť každého: „Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, nielen s figovníkom urobíte toto, ale ak poviete tomuto vrchu: Zdvihni sa a zvaľ sa do mora, stane sa.“ Figovník už neprinesie ovocie a On o tom už nehovorí a hovorí k učeníkom. To je niečo „nové“. To je to, čo s Ježišom Kristom prichádza. Keď tým slovám budeme venovať pozornosť, tak nám dôjde, že On nehovorí: zoberte všetky sily, vzchopte sa a začnite sa konečne poriadne oháňať. Ako by aj mohli. Oni môžu jedine potvrdiť to, čo videli – figovník uschol.
Majte vieru v Boha- to je jediná ich možnosť, vlastne ani to nie, to je Jeho možnosť. Pretože On je ten, ktorý rozkáže a ono sa potom deje. On je ten, ktorý obživuje. Keď rozkáže, stane sa, On je naša jediná možnosť, ktorú máme. Je to dôvera v Toho, ktorý, keď rozkáže, Jeho rozkaz nezostane bez následkov, účinkuje. Čo by potom mohlo zdržať človeka, ktorý má túto dôveru v Neho? Prečo by potom nemohol povedať aj tomu problému, ktorý sa pred ním týči ako hora, z ktorej ho bolí hlava, nohy či žalúdok: „Bež, strať sa, nezdržuj ma!“?
Ježiš nás svojou odpoveďou vedie k tomu, aby sme sa učili prekonávať strach. Všimnime si Jeho metódy. Modli sa s vierou! Nech Ťa nepremáha strach alebo zlosť a chuť ešte si účty vyrovnať za to, že Ti zobrali ovocie na nasýtenie priamo pred nosom! Strach a neistoty nahraď tiež úctou k Nemu, dôverou k Nemu- Pánovi Bohu jedinému. To je naša možnosť. To je odpoveď človeka na Božiu náklonnosť k nám ľuďom, to je ovocie. Zrelé ovocie rôznych chutí. Kyslých, trpkých aj sladkých.
—————————————————————————————————————————————
Do následnej diskusie sa zapojili takmer všetky sestry. Spoločne sme premýšľali o prekliatí, ale venovali sme sa i témam ako sú modlitba, čítanie Božieho slova v domácnosti, duchovný rast a napredovanie,…
Brat farár sa s nami podelil o príbeh, ktorý čítal pred nedávnom. Je to román o stretnutí muža s Bohom – Chatrč. Rozpráva o dcére Mackenzie Allen Philipsa, ktorá je unesená počas rodinnej dovolenky a dôkazy o tom, že bola brutálne zavraždená, sa nájdu v chatrči, ktorá stojí hlboko v divočine štátu Oregon. Po štyroch rokoch veľkého smútku, dostane Mack podozrivú obálku s pozvánkou, v ktorej ho zrejme Boh pozýva na víkend späť na miesto činu. Napriek racionálnemu úsudku sa Mack vracia do chatrče predstavujúcej jeho najtemnejšiu nočnú moru. To čo tam objaví, mu navždy zmení jeho svet. Práve dnes, kedy náboženstvo pôsobí v tomto svet stále viac a viac irelevantne, dielo William P. Younga zápasí s nadčasovou otázkou: ,,Kde je boh v tomto svete, plnom neopísateľnej bolesti?“ Odpovede, ktoré Mack získa, ohromia a zároveň pozmenia čitateľov rovnako, ako jeho samotného.
Naše sestry sa v dňoch 9. a 10.októbra 2009 zúčastnili Ekumenickej konferencie vo Svätom Jure. Hlavnou témou konferencie bolo Budovanie sebadôvery/ sebavedomia. S témou vystúpila nám dobre známa sestra farárka Mgr. Daniela Horínková.
V správe sestry Mikušaťovej sme okrem iného počuli i tieto časti z prednášok, ktoré zaneli vo Svätom Jure:
Veriacim ľuďom sa bežne stáva, že hoci o svojej viere v Pána Boha nepochybujú, predsa majú problém o viere hovoriť, svedčiť, a to aj v rodine, medzi najbližšími. Hanbíme sa, bojíme sa, že niečo pokazíme, neveríme si. Ako získať dostatok sebadôvery a sebavedomia k neseniu zvesti evanjelia deťom, susedom, priateľom? Možno tým, že sa naučíme vlastnými slovami vyjadriť obsah svojej viery a budeme prosiť o odvahu z moci Ducha Svätého.
Žijeme v dobe informácií. Potrebujeme spolu hovoriť, komunikovať, nadväzovať kontakty a pestovať priateľstvá, vyjadrovať svoje názory, zdieľať sa so svojimi radosťami i smútkami, svedčiť o svojej viere. Veď práve na dôveryhodnej komunikácii ľudí s rovnakými záujmami, rovnako zmýšľajúcich, vyrastajú rôzne organizácie, spolky, politické strany i organizované cirkvi… Veď viera je z počutia. Komunikácia je nástrojom odovzdávania informácií, je nosným pilierom ľudskej spoločnosti. Ak komunikácia viazne, ak si zabúdame odovzdať, alebo úmyselne neodovzdávame dôležité informácie, vznikajú nedorozumenia, spory, konflikty, ba i nešťastia. Ak chceme žiť v tzv. civilizovanej spoločnosti, nezostáva nám iné, len sa s množstvom informácií vyrovnať, vyberať si, čo vedieť potrebujeme a čo nie, a správne – rozumom i srdcom vyhodnotiť tie informácie, ktoré sme sa rozhodli prijať. Nevyhnutnou pomôckou pri tom je nám stupnica morálnych a životných hodnôt, ktorú sme si vybudovali na základe výchovy a skúseností. Úmyselným skreslením informácií, čo aj len posunutím dôrazu, možno účinne ubližovať jednotlivcom i skupinám. Aj k neúmyselnému dezinformovaniu dochádza veľmi ľahko a môže viesť k strate orientácie, k chaosu, blúdeniu – aj duchovnému. Pre nás, kresťanky, sú to kresťanské hodnoty, ktorými meriame všetko, čo počujeme, vidíme, čítame… Rozhodujúcim merítkom je Písmo sväté, Božie slovo. No potrebujeme mať sformulované aspoň to základné vyznanie viery, tie najdôležitejšie tézy, ktorým veríme, s ktorými sa identifikujeme a orientujeme sa nimi, podľa ktorých sa navzájom spoznávame.
Na najbližšom stretnutí žien budeme premýšľať nad slovami evanjelia podľa Matúša 21,23-27 (Otázka moci). Stretneme sa v zborovom dome 8. novembra o 14.00 h
Tešíme sa na stretnutie s Vami.
Stretnutie žien sme skončilo modlitbami.
Vďaka Ti Pane za dnešný deň, za nádherné okamihy dnešného rána, za dar voňavého chleba, za dary zeme Tebou požehnané. Ty sýtiš a občerstvuješ všetko živé. Si najlepším lekárom, vieš čo nám treba, keď duša smúti. Prosíme Ťa vypočuj naše modlitby za tých, ktorí sa trápia v chorobe, sú pripútaní na lôžko či stoja pred náročnou skúškou. Vidíš do nášho srdca a vieš akí sme hriešni. Ďakujeme Ti za to, že sa o nás staráš a vždy máš pre nás čas, keď k Tebe voláme a čakáme na Tvoju odpoveď. Prosíme Ťa o ochranu a požehnanie pre všetkých, ktorých si nám s láskou dal. Nech je požehnané Tvoje meno na veky. Amen.
