1M 29,31-35 „Keď Hospodin videl, že Lea bola nenávidená, otvoril jej materský život, ale Ráchel ostala neplodná. Lea počala, porodila syna a pomenovala ho Rúbenom hovoriac: Hospodin videl moje utrpenie; teraz ma môj muž bude milovať. A zase počala a porodila syna; i povedala: Hospodin počul, že som v nenávisti, preto mi dal aj tohto; a pomenovala ho Šimeónom. Potom zase počala, porodila syna a povedala: Teraz sa už môj muž primkne ku mne, lebo som mu porodila troch synov; preto ho pomenovala Lévim. Potom zase počala a porodila syna; i povedala: Tentoraz budem zvelebovať Hospodina. Preto ho pomenovala Júdom. Potom prestala rodiť.“
Už dlhšie premýšľam o našich rodinách a viem, že v tých myšlienkach nie som osamotený. Mnohí z vás sa už so mnou podelili o svoj pohľad na svoju rodinu. Viem, že viacerí ste vďační za svoje rodiny, za pokoj, povzbudenie, podporu, za všetko čo dostávate skrze tých, ktorí do vašej rodiny patria. Ale zároveň viem aj o rozličných bolestiach a zraneniach, ktorými naše rodiny trpia. Stále znova a znova počujeme o tom, čo zlé sa deje medzi kresťanmi: nevera, psychické týranie, zvady kvôli majetku, urážky, podceňovanie… Niekomu možno postačí strohé konštatovanie: taký je už dnešný svet! No ja cítim, že za rozdelením našich rodín je diabol. Satan útočí na naše rodiny, na naše vzťahy, na vzťahy manželov, rodičov a detí, súrodencov,… ale Božie zasľúbenie nám hovorí o víťazstve a nie o prehre.
Z Božieho slova sme dnes počuli Lein príbeh. Je však zvláštne, že začína láskou Jákoba k Ráchel. A preto Jákob sľúbi Lábánovi, Ráchelinmu otcovi, že bude u neho sedem rokov pracovať, aby získal jej ruku. Ale Lábán svojho zaťa podvedie a miesto Ráchel, ktorá „bola peknej postavy i peknej tváre“, mu dá Leu, ktorá „mala nevýrazné oči“. Je to tvrdé prebudenie z „krásneho sna“. Jákob však trvá na svojom a ďalších sedem rokov pracuje, aby získal milovanú Ráchel. Lea akoby stála stranou a je nemilovaná, ba v Biblii sa bez akéhokoľvek prikrášlenia píše: „bola nenávidená“. Nie jej čo závidieť. Naše sympatie sú skôr určené Jákobovi, pretože vieme aké ťažké je, keď sú naše túžby, naše plány a najmä naša láska pošliapaná. Zaujímal sa však niekto o Leu? Ako prežívala to, že Jákob mal oči len pre Ráchel? Ako prežívala to, že bola nechcená? Myslím si, že Lea nebola hlúpa a o tom všetkom vedela. Bola staršia z dvoch dcér, ale zároveň vždy tá druhá. Nebola tak krásna ako Ráchel, Jákob sa do nej nezamiloval, bola opovrhovaná, zanedbávaná, nemilovaná, sama cítila, že je „nenávidená“.
Nemáte niekedy pocit, že ste tiež tí druhí, zanedbávaní, opovrhovaní, nemilovaní?! Možno sa vám stala krivda, niekto vám škaredo ublížil, podviedol. Možno sa cítite ako Lea, ktorá bola akýmsi „náhradným riešením“. Je to veľmi zraňujúce. Veď aj Lea, ako každá žena (a každý muž) chcela byť milovaná, každý z nás chce byť milovaný. Keď miesto lásky cítime odmietnutie, je to veľmi, veľmi bolestivé. Možnože Jákob celú situáciu chápal ako omyl. Prijal Leu ako manželku, ale jeho oči a srdce patrili Ráchel. A Lea jeho vlažnosť cítila ako nenávisť. Tvoja životná situácia je možno úplne iná ako Leina, ale bolesť a zranenia, ktoré nosíš vo svojom srdci sú veľmi podobné.
Keď však nemôžeš zmeniť toho druhého, zmeň sa ty! Lea nemohla zmeniť Jákoba. Bolo to absolútne nemožné. Nemohla mu zobrať srdce, ktoré bilo pre Ráchel. Ale mohla dovoliť Bohu, aby ju uzdravil z komplexu menejcennosti, z pocitu krivdy. Boh videl jej situáciu. A Lea si to uvedomila a po pôrode prvého syna povedala: „Hospodin videl moje utrpenie.“ Jákob bol akoby slepý, ale Hospodin videl jej biedu a viedol ju z toho väzenia, ktorým pre ňu bola Jákobova nevšímavosť, ľahostajnosť, nenávisť. Keď porodila ďalšieho syna, povedala: „Hospodin počul, že som v nenávisti.“ Boh ju požehnal i do tretice a Lea porodila ďalšieho syna. V dobe, keď synovia boli pre otca tým najväčším bohatstvom, Lea dúfala, že teraz už Jákob zmení svoj postoj. Čakalo ju však ďalšie sklamanie. Voči Lei si Jákob plnil všetky povinnosti, ale jeho srdce patrilo Ráchel. V závere prečítaného príbehu počujeme o porodení štvrtého syna a čítame tieto Leine slová: „Tentoraz budem zvelebovať Hospodina.“
Najskôr Lea zápasila o priazeň svojho manžela. Hľadala spôsob ako ho získať, ako získať jeho lásku. Takmer si nevšimla, že ten, kto ju prijal, kto ju miluje, kto jej preukázal veľkú priazeň je Hospodin. Myslím si, že sa na Leu v mnohom ponášame. Aj my si neraz myslíme, že keď Boh vidí našu životnú situáciu a počuje naše prosby musí zakročiť, musí zmeniť toho druhého. Boh však nezmenil Jákoba, ale zmenil Leu. Už nemala falošné očakávania, nehľadala uznanie u človeka, prestávala stále vidieť len to ako jej bolo ublížené. Mala inú túžbu, túžbu oslavovať Hospodina.
Lea sa už nestarala o to, čo o nej hovorili, čo si o nej mysleli ľudia. Mala štyroch zdravých synov, ale nič iné sa v jej živote nezmenilo. Jákob mal oči a srdce stále len pre Ráchel. Ľudia si stále šepkali to isté. Nemala tušenie, čo bude z jej synov. Nevedela, že bude matkou celého kráľovského pokolenia z Júdovho rodu, že bude prastarou matkou najznámejšieho izraelského kráľa Dávida a najväčšieho Kráľa kráľov Pána Ježiša Krista, ktorý bol tiež z Júdovho pokolenia. Nevedela, že z pokolenie Léviho bude celý kňazský rod, dokonca i sám Mojžiš. Nič z toho ešte Lea nevedela, ale Hospodin ju zmenil a ona mala túžbu zvelebovať Hospodina. Kiežby sme sa Lei podobali i v tomto. Kiežby sa oslava Boha prebudila v našom srdci. Ešte sa v našom živote nič nezmenilo, ani v Leinom nie, ale oslava Hospodina má mať miesto v našom živote aj keď je nám ťažko, aj keď prežívame náročnú životnú skúšku. Tým, že oslavujeme Boha, že sa k Nemu utiekame a dôverujeme Jeho láske odzbrojujeme Satana a jeho plány ako narušiť naše vzťahy robíme neúčinnými.
Ak chceme vidieť Krista pôsobiť v našom živote, prestaňme sa snažiť o uznanie ľudí, možno aj tých najbližších. Buďme ako Lea a chváľme Hospodina za to všetko, čo videl a počul a na čo odpovedal svojimi veľkými činmi. Nestarajme sa o to, čo hovoria ľudia, ale všímajme si viac, čo hovorí náš Pán. Otvoríme tým svoj život Bohu a Jeho skutkom a zažijeme niečo nové, nevídané, nečakané. Amen.
