Kázeň v 6. nedeľu po Zjavení Krista Pána
2M 3,1-6 „Keď Mojžiš pásol ovce u svojho tesťa, midjánskeho kňaza Jetru, a hnal stádo za púšť, prišiel až k Božiemu vrchu Chóreb. Vtedy sa mu zjavil Hospodinov anjel v ohnivom plameni zo stredu kra; keď sa pozrel, videl, že ker horel plameňom, ale nezhorel. Vtedy si Mojžiš povedal: Odbočím z cesty a pozriem si tento veľký jav, prečo ker nezhorel. Keď Hospodin videl, že odbočuje pozrieť sa, zavolal Boh na neho uprostred kra: Mojžiš, Mojžiš! On odpovedal: Tu som. Potom riekol: Nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda. Riekol ďalej: Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov. Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.“
Bratia a sestry. Tento týždeň som sa viackrát stretol s vlastnosťou človeka, ktorá je vraj veľmi typická pre dnešnú konzumnú dobu. Je to vlastnosť, ktorú asi najlepšie opísala jedna sestra týmito slovami: ja chcem, ja potrebujem, dajte mi,… Áno, práve týmito slovami sa my ľudia najčastejšie dožadujeme svojich potrieb. A naši blížni neraz vystupujú len v úlohe tých, ktorí majú naše požiadavky splniť. Ako som tak uvažoval nad týmito našimi spôsobmi prišlo mi na um, či sa podobne nesprávame aj v Božej blízkosti.
Z Božieho slova sme dnes počuli, ako Mojžiš stál pred samotným Bohom. A sám Boh ho na to upozornil slovami: „Nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda.“ Akoby Boh povedal: Pozor, to nie sú žiadne žarty, pretože stojíš predo mnou samým! Je to moment, keď nič iné nie je podstatné, nič nie je dôležitejšie ako to, že Boh hovorí.
V Biblii sa na viacerých miestach stretávame s podobnou situáciou. Zakaždým keď sa človek ocitne v tesnej Božej blízkosti, tak musí niečo urobiť, aby vzdal Bohu úctu a to mnohokrát bez toho, aby ho k tomu Boh vyzval. Skrátka len padne na kolená, padne tvárou k zemi, zahalí si tvár alebo si vyzuje topánky. Je to niečo, čo jednoducho musíme urobiť, pretože neurobiť nič a stáť len tak keď Boh prehovorí sa nedá. Keď Boh prehovorí, človek je ohromený Jeho svätosťou a tým, že je to práve on, ku ktorému samotný Boh hovorí. Je to moment, v ktorom nik nemôžeme zostať chladní.
Veď aj pohanský kráľ Nabúkadnecar bol poučený o tom, pred akým veľkým Bohom stál. V knihe Daniel 4,31 čítame: „Po uplynutí tých dní som ja, Nebúkadnecar, pozdvihol oči k nebu a rozum sa mi vrátil. Vtedy som dobrorečil Najvyššiemu, chválil a velebil som Večne živého, Jeho vláda je večná a Jeho kráľovstvo je z pokolenia na pokolenie.“ Všimnime si i to, čo Nabúkadnecar dodáva v 33. verši: „V tom istom čase sa mi vrátil rozum a na slávu môjho kráľovstva môj lesk a veleba. Moji radcovia a veľmoži ma vyhľadali, znova som bol dosadený do svojho kráľovstva a dostalo sa mi ešte väčšej moci.“
Z toho čo sme počuli z vyznania kráľa Nabúkadnecara je zrejmé, že pokora pred Božou tvárou a rozum kráčajú spoločne. Avšak ten, kto sa v pýche stavia proti Bohu a odmieta Mu vzdať česť, chválu a všetko ostatné, čo Bohu náleží, sa podobá človeku, ktorý stratil rozum. Kým Nabúkadnecar vnímal sám seba ako veľkého a mocného kráľa a Boha ako malého, nepatrného bol doslova šialený a rozum sa mu vrátil až potom, keď spoznal kým Boh v skutočnosti je a vzdal Mu chválu.
Ako veľmi sa niekedy vo svojich predstavách o Bohu mýlime, keď bez toho aby sme si to uvedomili odsudzujeme Krista k tomu, aby bol len hosťom v našom živote, hosťom v našom dome a robil presne to, čo mu my ako hostitelia dovolíme. Určíme Mu miesto, povieme čo má robiť, na čo sa má v našom živote pozerať a čo si naopak ani náhodou nevšimnúť, za čo nás má pochváliť a k čomu sa nemá vôbec vyjadrovať,… Ježiš je podľa tohto vzorca správania odsúdený do úlohy vítanej návštevy, ale nie pána domu. Tým chce predsa zostať sám človek.
Ale Boh je a bol vždy majestátny, ktorého s úctou a chválou oslavujú všetci anjeli, celé nebesia, všetky mocnosti na zemi i pod zemou. Pred Ním padajú na kolená všetci proroci, Izák sa chveje bázňou pred samotným Bohom, všetci patriarchovia a všetci svätí okolo Božieho trónu pred ním klaňajú. Všetci! Len nie moderný úspešný kresťan, ktorý má v ruke Bibliu a ktorý o nej už všeličo počul. Je hrdý na svoje vedomosti a na to, že všetci vidia jeho príkladnú zbožnosť. Tento človek, ktorý tak často počúva a často hovorí o Bohu si myslí, že on sa klaňať nemusí.
Z toho čo som teraz povedal doslova kričí, že to je lož, že to tak nie je, že my predsa Boha chválime, oslavujeme a neraz bývame ohromení Jeho veľkosťou. Povedal som to hlavne preto, aby som vyhrotil kontrast medzi pokojnou letargiou, s ktorou možno prijímame Božiu prítomnosť medzi nami a tým ako prežívali Božiu prítomnosť proroci ak aj ostatný Boží ľud, o ktorom čítame v Biblii.
V asi najznámejšom žalme 23. sa hovorí, že „Hospodin je môj pastier“, ale je to skutočne tak? Je skutočne Pán môj pastier? Nie je načase znova si položiť túto otázku a znova na ňu odpovedať? Nedá sa totiž skláňať s úctou pred Bohom a pritom držať v ruke žezlo svojho života, ktorým sa snažíme vládnuť sami sebe.
Boh dal každému človeku možnosť uzavrieť pred ním svoje srdce a usadiť sa vo svojej vlastnej pohodlnosti, ale práve tak pred nami otvára dvere, ktoré vedú do nádhernej sály, až pred samotný Boží trón. Predstavme si na chvíľu rozprávku, v ktorej čakáme pred dverami, ktoré sú nádherne vyzdobené a ktoré vedú do sály, v ktorom sedí ten najmocnejší a najspravodlivejší vladár zo všetkých. Tie dvere sú pokryté zlatom a drahými kameňmi a len samotné dvere v nás vyvolávajú úctu a úžas. Ale v tom stráže na pokyn samotného Pána otvárajú dvere sa do sály. Všetko je tak nádherné, že sa až zdá, že človek to ani nedokáže pochopiť. A v tej chvíli zaznie hlas, ktorý vás volá po mene a povie vstúp, pretože ja ťa pozývam ďalej. Čo urobíte? Otočíte sa chrbtom so slovami: mňa už to tu nebaví, už je veľa hodín a nemám čas, alebo vkročíte za hlasom svojho kráľa a panovníka? Jediné, čo nám v tom môže zabrániť sme len my. Ale Boh sa nedá len tak ľahko odmietnuť a volá nás k sebe, aby sme pristúpili k trónu Jeho svätosti. Nechajme sa teda premôcť Jeho dobrotou a velebnosťou, veľkosťou, ktorá nemá hranice a radujme sa z toho, že nám je dovolené predstúpiť pred Boha úplne rovnako ako Mojžišovi, kráľovi Nabúkadnecarovi, či mnohým iným. Veď Boh nerobí rozdiely medzi svojimi deťmi. Amen.
