Dosť máš na mojej milosti

Nedeľa Deviatnik

2Kor 12 ,6-10 „Veď ak sa budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Uskromňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí, alebo počuje odo mňa, a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“

Sestry a bratia. Všetci to poznáme: stále si na niečo sťažujeme, stále si myslíme, že nám niečo chýba, že nás niečo trápi a že by sme sa mohli mať lepšie, že by sme mohli byť zbavení nejakého trápenia, choroby či nejakého neduhu, trebárs aj napohľad malicherného, zanedbateľného, nepodstatného, ale keď práve ten nám niekedy tak veľmi prekáža… A keby len to, my si často myslíme, že keď sa nám niečo podobné deje, tak je to krivda. Nazdávam sa, že keď hneď  nie som svojho trápenia zbavený, keď sa stále nemám výborne, tak že sa mi deje niečo neprimerané, že sa mi ubližuje, alebo, ako už som povedal, že je to krivda. Zdá sa nám, že my máme prirodzený nárok na to, mať sa lepšie. Aký dlhý zoznam bolestí, ťažkostí, starostí, jednoducho všetkého nepatričného. Čo podľa nás do nášho života nepatrí vieme zostaviť.

Neraz počúvam vzdychy: Ako to, že ten druhý sa má tak dobre, užíva si pohodu, pokoj a ja sa kvôli všetkému trápim. Ako to, že ten druhý má peňazí ako pliev a ja, aj keď sa akokoľvek snažím poznám len prázdnu peňaženku,  on to určite získal nečestným spôsobom, pretože poctivým spôsobom by to všetko nezískal.  Ako  to, že on je stále zdravý a pritom fajčí ako továrenský komín a v jednom kuse je naložený v alkohole a ja zdravo žijúci a dodržiavajúci všetky odporúčania odborníkov,  funím ako parná lokomotíva a nemôžem sa ohnúť?! Veru, často v tých svojich sťažnostiach, či pseudosťažnostiach zachádzame do úplných absurdít.

Skrátka človek by chcel mať stále všetko uľahčené. Asi poznáte príbeh o prideľovaní  krížov. Jeden muž, keď vzal kríž, ktorý mu Hospodin nadelil, povedal: ten je príliš ťažký, ja by som chcel iný. Pán Boh mu teda povedal: opri ho sem nabok a vyber si iný. On ho teda odložil a vyberal. Tento bol príliš dlhý, cez tamten nevidel, o tento stále zakopával, iný sa šmýkal. Celý deň takto prechádzal od kríža ku krížu a keď si už skoro myslel, že jeho situácia nemá riešenie, našiel jeden, opretý bokom a radostne vykríkol: to je on, ten chcem, ten mi padne. Pán Boh sa usmial a povedal: veď si si ho tam aj ráno odložil. Tak ajhľa, ráno pod ním padal a večer mu padol ako uliaty. Stačilo len zmeniť uhol pohľadu.

A tak aj apoštol Pavol, ktorému sa celok darilo, až na to, že ho tu a tam hnali remeňmi z mesta alebo sa popichal pri šití stanu, teda aj apoštol Pavol chcel nejakú tú úľavu. Nieje potrebné špekulovať o čo išlo, nie je potrebné špekulovať nad tým, čo bolo tým ostňom, ktorý Pavla trápil a ktorý mu bol daný do tela. Keby ho bol zbavený, určite by sa našlo niečo iné na čo by si sťažoval či čoho by chcel byť zbavený. V tom sme všetci ľudia, všade a v každej dobe, rovnakí.

Je to teda tak, že nám Pán Boh musí stále dookola pripomínať: „dosť máš na mojej milosti“?   Bude to stále tak, že tie slová bude proti nám používať ako okríknutie pred našim nemiestnym nárokom, pred nemiestnou požiadavkou? Neviem, no určite to tak bude minimálne do tej chvíle, kým nezmeníme svoje myslenie. Bude to tak do doby, než zmeníme uhol pohľadu. A ako by sme to zmýšľania mohli zmeniť? No, teoreticky jednoducho.  Vezmime tú situáciu z druhej strany. Zmeňme teda uhol pohľadu o 180 stupňov. Nebudem totiž špekulovať o tom, čo nemám, ale sústredím sa na to, čo mám!

Pýtate sa, čo mám? Mám Božiu milosť, Božia milosť je nado mnou, okolo mňa, so mnou. Mám dosť  Božej milosti a na tom by som mohol stavať, že áno. Čo z toho totiž plynie? Božia milosť je nado mnou a ja sa preto nemusím ničoho báť.

Slová potešenia a povzbudenia, slová zaháňajúce strach a bázeň čítame v Biblii takmer na každej stránke. Počiatok všetkého konania začína zaplašením strachu, obáv z toho, čo ma čaká, ako veci dopadnú, či sa to dnes všetko nepokazí. V strachu pred sebou vidíme neprekonateľných obrov. V strachu sa topíme v mori, po ktorom kráčať je predsa tak jednoduché.

Ale my sa nemusíme báť. My  sa môžeme radovať. My sa môžeme radovať z Božej milosti, my si môžeme pokojne a pravdivo povedať: veď ja vlastne už všetko mám. Áno, mám všetko, mám
totiž Božia milosť (od ktorej nás nemôže nič odlúčiť). No a tých pár maličkostí, čo ma trápia, tie vôbec nie sú dôležité. Čo na tom, že sa šesťkrát vrátim pre okuliare, kľúče, diár alebo čokoľvek iné? Čo na tom, že sa mi ráno ťažko stáva a trvá istý čas, kým sa rozhýbem? Čo na tom, že ma nikto neoceňuje, že mi nikto nerozumie, že nemám veľa peňazí, že toto alebo tamto mám i nemám. Čo na
tom, že prežívam slabosť, urážky, útrapy, prenasledovanie a úzkosti, či ako to tam apoštol Pavol na začiatku hovoril. Nikto nevieme, na koho príde rada v tento deň či zajtra.  Ale ja, ja sa môžem
pod Božou milosťou radovať, ja sa môžem prejsť rannými ulicami, poľutovať tie náhliace sa davy a s energiou, ktorú som si ušetril tým, že neriešim, čo mi práve neprináleží sa môžem venovať svojim
všedným činnostiam, ku ktorým ma povoláva Boh. To nie je ani pasivita, ani rezignácia, ani z núdze cnosť. To je nachádzanie miesta vo stvorení, nachádzanie miesta, na ktorom nás chce Hospodin mať.
Kiež by sme sa dokázali z Hospodinovej milosti takto trvalo a vytrvalo radovať. Amen