Viera je dar od Boha a my nad týmto darom chceme premýšľať spoločne s apoštolom Pavlom, ktorý napísal Rímskym kresťanom: „Lebo mocou milosti, ktorá je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu udelil mieru viery.“ (Rim 12,3)
Premýšľame, hovoríme, počúvame o viere veľmi často. Niet divu, veď spasenie je skrze vieru, ako aj píše apoštol Pavol v liste Rímskym: „Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.“ (3,28) Tiež v liste Efezským čítame: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží.“ (2,8) A kto z nás by nepoznal slová malého evanjelia: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J3,16)
Zamysleli sme sa však niekedy, kde má naša viera pôvod? Premýšľal/ premýšľala si niekedy, prečo práve ty veríš a iný nie? Je to vďaka výchove? Mal si veriacich rodičov, ktorí ťa odmalička vodili na služby Božie? Priviedlo ťa k viere štúdium Biblie, čítanie Biblických kníh? Spoznal si, že existuje Boh, ktorý ťa miluje skrze vieru iných kresťanov? Niesol si svoj životný kríž, s ktorým ti Hospodin tak neočakávane pomohol? Keď takto premýšľame, hľadáme odpoveď, prídeme na to, že viera je zázrak, že viera je dar od Boha.
Vieru si teda nie je možné vydupať, vynútiť alebo ako sa vraví medzi deťmi „vycumľať z prsta“. Viera je dar, ktorý nedostávame vtedy, keď chceme, keď ho očakávame, ale keď sa sám Darca rozhodne nás obdarovať. A o tom, že je to veľmi vzácny a nenahraditeľný dar snáď nikto z nás nepochybuje. Veď i v Biblii nachádzame uistenie, aká dôležitá je viera. „Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.“ (Žid 11,6)
V posledných dňoch som veľa premýšľal o viere a to pod vplyvom viacerých rozhovorov. V jednom z nich zaznela úprimná otázka: Verím v Boha, čo mi teda ešte chýba, v čom sa mám zlepšovať? Áno, sme veriaci, dostali sme dar viery a tak si možno myslíme, že vieru už nemusíme hľadať. Kto sa však vydal na cestu viery vie, že nie sú len chvíle, keď je viera plná odvahy, správnych rozhodnutí. Niekedy je pre nás nesmierne ťažké modliť sa, otvoriť Písmo a čítať v ňom a nieto ešte prijať „riskantnú“ Božiu radu pre svoj život. Máme skúsenosti so zaváhaním vo viere, so zlyhaním, s neistotou, prázdnotou, opustenosťou, sklamaním,… Sú tieto skúsenosti, pocity znamením, že nemáme vieru?
Bratia a sestry! Viera nie je niečo statické. Nie je to nemenný, definitívny stav. Nie je to cesta, ktorou sa stúpa stále vyššie- bližšie ku Kristovi. Viera pozná vrcholy, ale práve tak pády do zdanlivo bezodných priepastí. Viera má skúsenosti s istotou, ale práve tak s hľadaním.
Apoštol Pavol píše: „…hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu udelil mieru viery.“ Iste viacerých zaujali najmä slová „miera viery“. Čo je to miera viery? Dá sa snáď viera zmerať, odvážiť, či inak ohodnotiť? Znamená to, že niekto má vieru menšiu a niekto väčšiu? Sú to nezvyklé otázky, ale možno nie sú až tak zvláštne. Stačí sa pozrieť na život v cirkvi. Áno, sú ľudia, ktorí majú silnejšiu, stabilnejšiu vieru než druhí. Prekonali rozličné životné skúšky a ich vieru to posilnilo. Majú takú dôveru v Boha, že takmer nepoznajú strach, neistotu. Dokážu rozprávať o Bohu, o viere, o svojich skúsenostiach. Hľadajú svoje miesto v cirkvi a keď ho nájdu využijú všetky talenty, ktoré majú.
Možno sa vám vaša viera zdá v porovnaní s nimi slabá, bojazlivá, klátivá alebo ako sa niekedy vraví: nemastná- neslaná. Verte, nezáleží na miere viery, ktorú Boh každému udelil. On sám najlepšie vie prečo rozdeľuje a ako rozdeľuje svoje dary. Záleží však na tom, čo s tou svojou mierou viery urobíš. Aj malá viera sa dá použiť. Môže rásť, rozvíjať sa napredovať. A práve tak aj veľká viera má priestor pre ďalší rast. Neznamená to však, že malá viera nemôže ešte viac zakrpatieť a veľká môže z výšin padnúť na dno.
Na počiatku koľkých veľkých Božích skutkov stála len malá ľudská viera. Spomeňme si na Nóacha, ktorý na Boží príkaz staval koráb a niektorí sa mu posmievali, iný sa pýtali, či to má zmysel. Nepochyboval aj on sám? A otec viery- Abrahám pochyboval o tom, či ešte bude mať syna a predsa sa stal otcom ľudu Izaraelského. Mojžiš mal všetko len nie veľkú vieru a stal sa vodcom celého národa. Jeremiáš pochyboval o tom, či je schopný vykonať dielo, ktoré mu určil Boh a stal sa jedným z najvýznamnejších prorokov. A dovoľte mi spomenúť ešte Enocha, o ktorom sa v Biblii píše tak stručne: „Enoch chodil s Bohom.“ Či týmito slovami nie je opísaný každodenný život s Bohom?! Možno bez „super“ zázrakov, obyčajné chodenie, život s Bohom.
Bratia a sestry! Každý máme svoju mieru vieru, ktorú nám udelil Boh. A svojim spôsobom je každá zdravá viera v Boha tak trocha malá. Každý úprimne veriaci si uvedomuje, že jeho viera má ešte mnoho nedostatkov, že ešte stále musí rásť. Za kým iným by sme mali so svojou slabosťou prísť, ak nie práve za Bohom?! A On nám radí, aby sme použili práve tú vieru, ktorú máme. Radí nám, aby sme urobili malý krok dôvery k Nemu a urobí obrovský krok k nám. A to platí pre tých, ktorí vieru našli a rovnako pre tých, ktorí ju ešte hľadajú. Princíp je stále rovnaký: urobiť krok viery ku Kristovi, dôverovať Mu a On na to odpovie.
Modlime sa, aby sme všetci rástli vo viere, ale nie do šírky, objemu alebo výšky, ale stále viac do hĺbky, do hĺbky Božej milosti. Nebojme sa malej viery, veď sa nespoliehame na seba, ale na veľkého Pána. Amen.
