F 3,12-16 „Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Ktorí sme teda dospelí, takto zmýšľajme; a ak by ste v niečom inakšie zmýšľali, aj to vám vyjaví Boh. Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli.“
Prednedávnom sa mi jedna sestra zdôverila so svojimi otázkami, nad ktorými už dlhšie premýšľala. Čítala článok s nadpisom „Kresťan alebo učeník“ a tak si položila niekoľko otázok: Kto je kresťan a kto učeník?, Nie je to napokon jedno?, Nemal by byť kresťan učeníkom? a mnohé ďalšie otázky, týmto podobné… Možno i mnohí ďalší z vás už čítali, počuli, premýšľali nad tým, prečo sa dnes hovorí, píše o kresťanoch a učeníkoch. Je učeníctvo akýsi vyšší stupeň viery alebo je naopak kresťanstvo nižší stupeň veriaceho človeka?! Osobne si myslím, že kresťan je povolaný žiť ako Ježiš Kristus. Zanecháva preto starý život a ako učeník nasleduje svojho jediného Majstra – Ježiša Krista. Rozumiem však i tomu slovnému rozdeľovaniu na kresťanov a učeníkov. Posledné dni som trávil na Synode ECAV v Žiline. Stretol som mnoho svojich vzácnych bratov a sestier. Jeden z oltárnych spolubratov hovoril o žene, ktorá prišla na faru s prosbou o krst svojho vnúčaťa. Brat farár ju nepoznal a preto sa spýtal, či patrí medzi členov cirkevného zboru. Dostal túto odpoveď: „Samozrejme, veď som kresťanka. Vy si ma nepamätáte? Veď do kostola chodím pravidelne – na Vianoce!“
Čo teda znamená učeníctvo? V čom spočíva? Prečo je pre mnohých pokrstených, konfirmovaných a možno i cirkevne sobášených kresťanov pojem učeníctvo skôr takou španielskou dedinou? Ježiš svojich učeníkov učeníkov povolal slovami: „Nasleduj ma!“ a tým vlastne vysvetlil pojem učeníctvo. Tak sme to počuli i v dnešnom evanjeliu, keď učeníci: „všetko zanechali a nasledovali Ho.“ (L 5,11)
Vašu pozornosť by som však chcel upriamiť na jeden veľmi krásny príklad nasledovania zo Starej zmluvy. Je opísaný v knihe Rút, kde cudzinka Rút z moábskych polí hovorí svojej milovanej svokre Noemi: „Lebo kam ty pôjdeš, pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, budem bývať i ja! Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom!“ (1,16)
Učeník je teda človek, ktorý je na ceste, ktorý je celou svojou existenciou, všetkým čím žije, čo hovorí, svojimi rozhodnutiami zameraný na cieľ. Presne to mal na mysli apoštol Pavol, keď písal: „cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“ (F 3,14) Prečo beží? Sám píše: „pretože ma Ježiš Kristus uchvátil.“ Len to, čo nás vnútorne uchvacuje, čo sa nás životne dotýka, to nás tiež dokáže strnúť k pohybu. Otázkou teda zostáva, kto sa nás zmocňuje, kto nás uvádza do pohybu, kto nás ženie?!
Je toľko vecí v tomto svete, ktoré sa nás vnútorne dotýkajú a ktoré nás uchvacujú. Uchvacuje nás príroda, východ alebo západ slnka, hviezdna obloha, trblietajúce sa vlny mora, zasnežené Alpy. Alebo nás môže fascinovať umenie, poézia, romantický príbeh, napínavý film… Vlastne všetko čo je medzi nebom a zemou sa nás môže dotknúť a môže sa nás zmocniť.
Nemali by sme sa však chytiť predovšetkým rúk Toho, ktorý je nášmu srdcu najbližšie, Ježiš Kristus? Ako často už vystrel svoju ruku k tebe! Aj v tejto chvíli ti ponúka svoju záchranou ruku a hovorí: „Si môj“. Nemali by sme sa nechať uchopiť a odpovedať mu: „Áno, som Tvoj a Ty si môj, dnes a po všetky dni môjho života až na veky!“ Nechaj sa uchopiť Ježišom! Skrze Jeho slovo, skrze Jeho činy, skrze Jeho celú osobnosť! A síce neustále, a vždy znovu a znovu. Neuspokojte sa s vonkajšími formami kresťanstva ale nechajte sa uchopiť a viesť!
Bežíme ako Ježišovi učeníci? Alebo sme zostali stáť bez akéhokoľvek vnútorného pohonu? Bežíme ešte? Ak áno, kto nás uchvacuje, kto nás ženie, kto s nami hýbe, kto nás posúva dopredu? Mnohých ženú dopredu rôzne ľudské ideológie a ideály a predsa sú tak značne vzdialení od cesty za Ježišom. Aj v kresťanských cirkvách sa objavuje nadšenie pre kresťanské ideály, pre nové cesty a metódy, pre nové hnutia a náboženské vlny – ale to podstatné – hnacia sila Ducha Svätého a lásky Božej chýba.
Kto ťa teda uchvacuje? Ježiš alebo bič zákona, ktorý ťa nemilosrdne prenasleduje a poháňa slovami: Musíš sa viac modliť, musíš viac čítať v Biblii, musíš dávať viac milodarov, musíš byť viac aktívny – toto musíš urobiť a toho sa musíš naopak vzdať …. Ak bežíme bičovaní zákonom, alebo tým, čo nám ostatní hovoria, alebo od nás požadujú, potom zostávame tým, čím sme boli doteraz: „starým človekom“ uväzneným v minulosti. Pretože to čo robíme, nevychádza z viery ani z lásky – ale zo slepej, alebo vypočítavej poslušnosti. Takýto kresťan nepozná radosti. To nie je Duch Svätý, ale náboženský duch, ktorý ho ženie.
Spomínam si na jednu poviedku: Vietor a slnko sa spolu stavili, kto z nich vyzlečie náhodnému pútnikovi jeho starý, ošúchaný kabát. Studený vietor fúkal a fúkal, ťahal za všetky cípy kabátu, ale pútnik si ho pritiahol ešte viac k sebe. Ale akonáhle sa mu do chrbta oprelo teplé slnko, vyzliekol sám od seba svoj starý a ošúchaný kabát. Presne tak je to i v našom duchovnom živote. Keď stále počúvame: ty musíš, ty nesmieš – potom síce bežíme hnaní bičom, ale sme stále viac tvrdší, uzavretejší a Bohu vzdialenejší… Ale keď príde Ježiš s hrejivým slnečným lúčom milosti a lásky, potom nám bude teplo pri srdci. Sami od seba vyzlečte toho starého človeka a začneme bežať, pretože láska Kristova, ktorá bola vyliata do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, nás uchopila a poháňa nás k cieľu. Amen.
