1Sam 7,12 „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“
Ak sa započúvame do toho, čo ľudia hovoria ľahko zistíme, koľko rozličných úloh a povinností má pred sebou každý človek. Často hovoríme o tom, čo všetko ešte máme urobiť, čo nás čaká, času je tak málo a my ani nevieme kde nám hlava stojí. Ale ani my, kresťania, na tom nie sme lepšie. Ba, ako nedávno povedal jeden veriaci muž, máme oveľa viac úloh. Pretože viera sa nedá skryť, prediera sa na povrch, nedokáže sa nezaujato pozerať na biedu a utrpenie ostatných ľudí,… Veriaci človek má oproti iným ľuďom tiež úlohy, ktoré mu dáva Boh a vidí mnoho príležitostí, v ktorých môže použiť svoje schopnosti a obdarovania.
V knihe „Nestrácajte vieru“ jej autor Mitch Albom píše o rozhovore so zomierajúcim rabínom. „Čo ak sa vám dostane len päť minút v Božej prítomnosti? A počas tých piatich minút sa ho môžete spýtať, na čo chceme.“ „Najprv by som povedal: Bože nebeský, ak môžeš, sprav mi láskavosť. Ak budú členovia mojej rodiny potrebovať pomoc, ukáž im, prosím, na zemi správnu cestu. Trochu ich usmerni.“ Dobre, to je minúta. „A pokiaľ ide o nasledujúce tri minúty, povedal by som: Pane, venuj tieto chvíle niekomu, kto trpí a potrebuje tvoju lásku a útechu.“ Zriekli by ste sa troch minút? „Áno, ak by ich niekto ozaj potreboval.“ Dobre, povedal som. Ešte vždy zostáva minúta. „Dobre. Počas tej záverečnej minúty by som povedal: Pozri, Pane, urobil som na zemi veľa dobrých vecí. Usiloval som sa nasledovať tvoje učenie a odovzdávať ho ďalej. Ľúbil som svoju rodinu, bol som súčasťou spoločenstva. A myslím, že som bol k ľuďom naozaj dobrý. Takže, nebeský Otče, aká je moja odmena?“ A čo podľa vás povie Boh? Usmial sa. „Povie: Odmena? Aká odmena? Veď sa to od teba očakávalo.“
Myslím si, že tieto slová veľmi dobre opisujú nielen úlohy, ktorú máme od Boha – nasledovať Ho, šíriť svedectvo viery ďalším ľuďom, byť aktívnym členom svojej cirkvi, starať sa o tých, ktorí potrebujú pomoc svojho blížneho,…, ale práve tak nám objasňujú aj dôvod, prečo to máme robiť – pretože to od nás očakáva sám Boh. Chce aby sme ako Jeho deti v tomto svete žili a konali práve tam, kde je to potrebné a kam nás On sám posiela.
Zaiste bude správne, ak si v tejto súvislosti pripomenieme slová Pána Ježiša: „od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.“ Lk 12,48 Vôbec nemusíme pochybovať o tom, že to Ježiš hovorí práve nám, pretože každému z nás bolo mnoho dané a každému z nás Boh veľa zveril. Poznali sme a prijali sme Jeho lásku, a preto od nás žiada aby sme ju odovzdávali ďalej. Jednou z foriem, ktorou plníme tento Boží zámer je i Evanjelická diakonia, ktorá v obnovenej podobe pracuje už dvadsať rokov. Už v začiatkoch Pán Boh „pošepol“ pracovníkom diakonie štyri smery, ktorými mali začať: starostlivosť o starých (seniorov), deti – siroty žijúcich rodičov, postihnuté – hluchoslepé deti a vzdelávanie.
Že to bolo správne „pošepnutie“ poznať aj podľa toho, že tieto projekty sú ešte stále „pri živote“. V súčasnosti do siete ED patrí 18 stredísk. A ako povedala sestra Zuzana Kolárovská, jedna z pracovníčok v diakonii: ED je predĺžená ruka Pána Ježiša Krista v Jeho cirkvi, cez ktorú sa stará o slabých, chorých, postihnutých,… tak ako sa On staral keď bol na zemi a ako sa stará cez mnohé diakonické a charitatívne organizácie cirkví – cez jednotlivcov v nich a v cirkevných zboroch.
Keď dnes ďakujeme Pánu Bohu za požehnané dielo, ktoré aj my evanjelici na Slovensku konáme prostredníctvom diakonie uvedomme si, podobne ako ten rabín, že za to nemôžeme očakávať žiadnu odmenu, veď robíme len to, čo od nás nebeský Otec očakáva. Veď to, čo robia pracovníci v strediskách ED, mnohí dobrovoľníci v „teréne“, ale aj my, ktorí stojíme zdanlivo v ústraní a pomáhame modlitbami a finančnými prostriedkami, v skutočnosti nie je naše dielo. Hospodin, Boh to robí skrze nás. On si nás používa podľa svojej najlepšej vôle, vedie nás svojou múdrosťou a my môžeme vyznať spoločne so Samuelom: „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“
Práve tieto slová nám jasne ukazujú, komu skutočne patrí naša vďaka. Na kom záleží a s kým nemôžeme zaobchádzať tak, ako sa nám práve páči. Koho máme vždy znova hľadať, pýtať sa Ho, čo je dobré a prosiť o Jeho blízkosť. Slová „až potiaľto“ samozrejme Božiu pomoc, ochranu a vedenie neohraničujú v čase a priestore. Akoby nás Boh chcel priviesť práve potiaľto a ani o krok ďalej. Práve naopak. Tieto slová nám odhaľujú, že Boh nás priviedol až sem, aby nám ukázal ďalšie možnosti a príležitosti pre službu, ktorú od nás očakáva. A tak chápem dnešné poďakovanie za službu diakonie zároveň ako výzvu k hľadaniu nových spôsobov ako my sami môžeme poslúžiť tým, ktorí potrebujú pomoc svojho blížneho. (A nik nemusí pochybovať, že takých ľudí nielen v našom zbore ale i mimo neho je v našich dedinách veľmi veľa.) Nech nás v tomto hľadaní vedie sám Hospodin, ktorý nás viedol až potiaľto. Amen.
