Ef 3,14-21 „Preto kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov. Amen.“
John Ortberg v knihe Ak chceš chodiť po vode, musíš vystúpiť z lode píše: „Raz som sa prechádzal po meste Newport Beach v Kalifornii. Šli sme popri jednom bare, keď sa v ňom strhla bitka, ktorá sa postupne rozšírila až na ulicu. Bolo to ako scéna z nejakého starého westernového filmu. Traja muži bili svojho osamelého protivníka, ktorý už dosť krvácal. Museli sme niečo urobiť. Priblížili sme sa, aby sme zasiahli. Nanešťastie som v takýchto veciach dosť neskúsený. Ale niekto musel niečo urobiť. Prorocky som k nim prehovoril a potom sme čakali, z ktorej strany príde úder. No keď sa na nás bitkári pozreli, so strachom v očiach sa začali vytrácať. To ma tak prekvapilo, že som ich skoro zastavil a spýtal sa ich, prečo utekajú. Potom som sa obzrel. Bol tam jeden z najväčších chlapov, akých som doteraz videl. Mohol mať tak dva metre desať a vážiť cez sto kíl, s asi dvoma percentami telesného tuku. Zo mňa bol zrazu iný človek. Keby som bol presvedčený, že ten muž je so mnou dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni, môj postoj k životu by sa zásadne zmenil. Samozrejme, že to nie je možné. Nemôžem s ním chodiť stále po boku a je to tak asi dobre. Pretože ho nepotrebujem. Mám stále pri sebe Toho, kto je väčší ako on. „Vzmuž sa!“ hovorí mi. „Ja som. Neboj sa.“ Verím tomu. Je to súčasť môjho vyznania. A predsa to môj život tak často neodráža. Tak často cúvnem, keď sa mám niečomu postaviť; prežívam úzkosť, aj keď sa môžem modliť.“
Bratia a sestry! V našom zbore je človek, ktorý prežíva ťažké životné obdobie, ba niekedy má pocit, že celý jeho život je jednou dlhou epizódou ťažkostí. Vyskúšal už snáď všetky spôsoby ako sa vyrovnať so stále novými starosťami. Všetko sa však ukázalo ako neúčinné. A preto sa rozhodol vyskúšať podľa neho poslednú možnosť a začal sa modliť. Keď už nič iné nepomohlo, snáď aspoň modlitba „zaberie“. „Pošteklil“ som vašu zvedavosť a zaujíma vás, kto je ten človek? Sme to my! My, kresťania, ktorí sa v rozličných životných situáciách utiekame k modlitbe ako k poslednej možnosti. Dnešné slovo zo svätého Písma nám však prízvukuje, že modlitba nie je posledná, ale prvá možnosť, ktorú máme využiť nielen vtedy, keď sa trápime.
Apoštol Pavol bol pri písaní týchto slov vo väzení. Nemyslel však na to, ako sa odtiaľ dostane. Nepremýšľal nad plánom svojho úteku. Nepísal svojim priateľom, aby popoťahovali „zákulisnými nitkami“ a dosiahli jeho oslobodenie. Nie, Pavol sa zaujímal o to ako sa darí jeho priateľom – kresťanom a miesto náreku povzbudzoval ostatných vo viere a nádeji. Apoštol vo väzení nenariekal, on sa dokonca radoval. Z veľkej Božej lásky a z toho, čo Boh koná medzi ľuďmi v Kristovej cirkvi. A to bol tiež obsah Pavlovej modlitby, ktorú sme dnes počuli. Možno je tá modlitba trochu zložitá a neprehľadná. Ale apoštol v nej hovorí o tom, ako veriaci ľudia potrebujú povzbudiť vo viere a v poznaní Kristovej lásky.
Ak sa dnes niekto pozerá na cirkev, môže vidieť spoločenstvo ľudí, medzi ktorými víťazí pasivita a prejavuje sa ľahostajnosť. Iste, toto sú znaky nielen cirkvi ale možno celej spoločnosti. Cirkev je však práve tým dielom Božím, ktoré sa nemá podobať tomuto svetu, ktoré má vyčnievať a veriaci ľudia majú byť iní ako neveriaci svet okolo nás. Veď ak to tak nie je, sme vôbec kresťania?! Apoštol prosí, aby nám Boh dal zosilnieť na vnútornom človeku. Tým vnútorným človekom myslí to, čo nosíme v srdci a čo nosíme v hlave. To sú naše postoje, pocity, skúsenosti, rozhodnutia, to je naša viera a láska, celá prepletená sieť vzťahov k ľuďom a k udalostiam. Úvodné slová Pavlovej modlitby pripomínajú osobnú skúsenosť Johna Ortberga – sú prosbou, aby Boh stál pri nás, aby stál vedľa nás, aby nám dal silu necúvnuť, aby nám dal trpezlivosť prežívať s Ním naše úzkosti.
Ďalej sa apoštol modlí o poznanie Kristovej lásky. Väčšinou si myslíme, že Božiu lásku už poznáme. Je pravda, že o nej veľa rozprávame, spievame o nej mnoho nábožných piesní. Ale podľa toho ako žijeme, ako sa niekedy správame, mám dojem, že nepoznáme šírku a dĺžku, výšku a hĺbku Božej lásky.
Pavol bol vzdelaný človek a mnohé poznal. Ale to najdôležitejšie bolo, že sa osobne stretol s Božou láskou a to vtedy keď do jeho života na ceste do Damasku vstúpil Pán Ježiš. Spoznal Kristovu lásku, ktorá je ako doširoka otvorená náruč ochotná prijať každého človeka, ktorá je dosť dlhá, aby mohla pretrvať na veky, ktorá je dostatočne hlboká, aby zachránila človeka aj z toho najväčšieho nešťastia a dosť vysoká , aby pozdvihla človeka na Božie dieťa. Poznáš takúto Božiu lásku vo všetkých jej rozmeroch?
Ešte je v nás mnoho neuzdravených rán, priveľa životných škrabancov. Ale Kristova láska má takú moc, že vyslobodzuje zo všetkých závislostí a komplexov a uzdravuje všetky zranenia. Poďme teda vždy znova k Pánovi Ježišovi a nechajme sa uzdraviť. Ako veriaci ľudia máme svojím životom a svojimi slovami ukazovať na Božiu lásku. To však môžeme len vtedy, keď sami denne žijeme z Božej lásky, keď ju prijímame v podobe odpustenia, posilnenia, pokoja i radosti.
Ale v tomto našom úsilí sme odkázaní na Božiu pomoc. Ako nádherné znejú apoštolove slová, ktoré môžeme prijať ako povzbudenie: „(Boh) môže učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme.“ Je v tom veľké povzbudenie a posilnenie, keď vieme, že nám Boh so svojou nesmiernou mocou prichádza na pomoc. To za čo sa modlíme je len zrnkom piesku v púšti Božích možností. Ani náš rozum, ani naša fantázia nedokáže popísať to, čo Boh dokáže. Vieme to? Veríme tomu? Chceme sa o tom presvedčiť?
Nechajme sa premieňať mocou Kristovej lásky na Božie deti a Ježišových učeníkov. A nezabúdajme, že náš Pán Ježiš Kristus má nekonečné bohatstvo lásky a milosti pre každého človeka. Tiež pre tých, ktorí ešte nespoznali Božiu lásku a odpustenie. Modlime sa za nich a ukazujme im cestu ku Kristovi. Niet sa čoho báť, veď za nami stojí ten najsilnejší Pán a Boh. Amen
Pane Bože, vyznávame Ti, že hriechy nám bránia podstatne zmeniť svoj život len zo svojich síl. Sme odcudzení Tebe, jeden druhému i tomuto svetu. Pane, nehľaď na naše neprávosti, ale na svojho Syna, ktorý sa za nás prihovára. Obdar nás svojou láskou a daj aby sme spoznali všetky jej rozmery. Kiež vo svojich modlitbách nemyslíme len sami na seba, ale aj na svojich blížnych, na svoj zbor, cirkev, národ, celý svet. Amen
