Kázeň z 18. nedele po Svätej Trojici.
Žid 10,32-39 „Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. Nestrácajte teda dôveru: čaká ju veľká odmena. Musíte byť vytrvalí, aby ste vyplnili vôľu Božiu a dosiahli zasľúbenie. Lebo ešte máličko,a príde Ten,ktorý má prísť, a nebude meškať. Môj spravodlivý bude žiť z viery,ak sa však zbabelo utiahol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli: my sme veriaci, aby sme si zachránili život.“
Vaši predkovia vybudovali kostol, ktorý má obrovskú cenu. Často od vás počúvam, že ste navštívili mnoho kostolov – i mimo našej vlasti, ale žiadny z nich nebol tak „pekný“ ako tento váš – a po tých desiatich rokoch strávených medzi vami si dovolím povedať: náš kostol. Obrovská cena tohto kostola však nespočíva v jeho architektúre, umeleckej výzdobe, čistote tvarou, jednoduchosti (a iste by sa dali použiť mnohé ďalšie prívlastky). Obrovská hodnota tohto kostola je pre nás v tom, že je svedectvom veľkej viery jeho staviteľov. Neviem, či si dokážeme dostatočne predstaviť podmienky, v akých kostol stavali. Počuli sme slová apoštola, ktoré opisujú situáciu prvých kresťanov: „Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý.“ Myslím si, že podmienky za akých naši bratia a sestry stavali tento kostol sa veľmi nelíšili od situácie prvých kresťanov.
Keď koncom 17. storočia nastalo kruté prenasledovanie evanjelikov na našom území vydal hlavný župan Juraj Illešházy v roku 1672 príkaz, aby evanjelikom v Kochanovciach odobrali kostol. Cirkevný zbor tak prakticky zanikol. Evanjelici, ktorý zostali verný svojej viere boli prenasledovaní a zo strany katolíckej cirkvi i vrchnosti boli vystavení mnohým protivenstvám. Práve tak ako kresťania, ktorým je adresovaní prečítaný text z Písma boli i oni prenasledovaní, hanobení, väznení, odoberali im majetky. Až na základe Tolerančného patentu, ktorý vydal Jozef II. v roku 1781 sa postavenie evanjelikov zmenilo. Nepodliehajme však falošnej predstave – boli tolerovaní, nie podporovaní. A práve v takýchto podmienkach sa pustili do stavby kostola, ktorú v priebehu roka dokončili a kostol slovom Božím a modlitbou posvätili. Rok čo rok si pripomíname posvätenie tohto kostola a tak vlastne spomíname i na vieru predkov, ktorá vytrvala a rástla i napriek ťažkým podmienkam.
Preto mi prišla na um otázka, či by generácia ich synov a dcér dokázala niečo podobné. Skôr akoby niekto začal uvažovať nad finančnými a architektonickými otázkami, dovolím si povedať, že skutočnou slávou cirkvi nie sú krásne budovy – tie sa časom aj napriek najlepšej starostlivosti rozpadnú – skutočnou slávou je Ten, na ktorom cirkev stojí ako na pevnom základe: Ježiš Kristus. On je slávou generácií našich predkov vo viere a On je tiež našou slávou. Aby však táto sláva nezhasla, je potrebné vytvárať a udržovať spoločenstvo viery. Je potrebné stretávať sa na službách Božích, kde sa zvestuje Kristovo evanjelium v slove i sviatostiach. Otvoriť sa Bohu v modlitbe. Vytvoriť spoločenstvo, v ktorom sa človek môže vyrozprávať i počúvať, v ktorom sa môže podeliť o svoje radosti i starosti, bôle i životné kríže. Ale to sú len niektoré z úloh, ktoré má generácia synov a dcér staviteľov tohto kostola. Dokážeme to, sme toho schopní?
Božie slovo má dnes pre nás tri výzvy, nad ktorými by sme mali nielen dnes premýšľať. Prvá výzva znie: „Nestrácajte teda dôveru: čaká ju veľká odmena.“ Škoda, že slová mnohých kresťanov dnes prezrádzajú skôr strach, neistotu v ich srdci. Boh nás volá k dôvere a sľubuje odmenu. Kiežby sme na to mysleli vždy, keď sa nám zdá, že v cirkvi to ide od desiatich k piatim. Slová o dôvere a odmene sa môžu stať novým podnetom smelo pokračovať v živote viery. Nehanbiť sa za svoju vieru, neskrývať ju a byť kresťanom, aj keď je to v okolitom svete nepopulárne. Nenechajme sa odradiť, keď sa nám niekto smeje. Smelo pokračujme v živote viery, i keď nám niekto kvôli viere robí ťažkosti.
Dovoľte uviesť niekoľko príkladov: Deťom, ktoré idú v škole na náboženstvo sa niektorí spolužiaci posmievajú (v horšom prípade i niektorí učitelia). Mladý človek, ktorý sa zaujíma o „akéhosi Boha“ je svojim okolím často nepochopený a opustený. Kolegovia v práci ani netušia, že niekto z nich je kresťan, pretože na pracovisku sa o „takýchto veciach“ nehovorí. Čestné zásady sa v podnikaní neraz obrátia proti kresťanovi. V osobnom živote viera zasahuje do môjho pohodlia. (Prečo by som mal v nedeľu ráno vstávať do kostola?)
Človek sa pýta, či má vôbec zmysel byť kresťanom. Neprídem o niečo? Nie je výhodnejšie žiť podľa vlastnej ľubovôle? Načo mi je cirkev? Všetky tie pravidlá a požiadavky plávať proti prúdu! Asi cítite, ako sú tieto otázky aktuálne. Apoštolova odpoveď však znie: „Nestrácajte teda dôveru: čaká ju veľká odmena.“
Našou odmenou je život. Život v súlade s Bohom, keď naše vnútro nezožiera zloba, podlosť, závisť,…To je naša odmena: keď večer zaspávame bez hnevu, pretože sme dokázali odpustiť svojim vinníkom. Takýto pokoj neprežíva každý. Alebo keď nenadávame na všetko, čo sa okolo nás deje, ale s vďakou prijímame každý deň. Keď vieme, že sa za každú cenu nemusíme presláviť, zbohatnúť, pretože náš poklad je uložený v nebesiach. Samozrejme, život nám prinesie ťažkosti, skúšky, protivenstvá, ale pamätajme na dnešnú druhú výzvu z Písma: „Musíte byť vytrvalí, aby ste vyplnili vôľu Božiu a dosiahli zasľúbenie.“
Bratia a sestry! Neraz sa nám zdá, že veriť je dnes tak ťažké. Z každej strany nám diabol hádže polená na cestu. Neúspechy v hlásaní evanjelia, stratená generácia, čoraz prázdnejšie kostoly, spoločenstvá, ktoré len tak tak prežívajú, veriaci, ktorí opúšťajú spoločné zhromaždenia, šíriace sa sekty – to je len zopár našich bolestných povzdychnutí. Ale Pán nám dnes skrze svoje slovo pripomína: Nebojte sa, nebuďte malomyseľní, nemyslite si, že ste opustení, majte dôveru a vytrvalosť: „Lebo ešte máličko, a príde Ten, ktorý má prísť, a nebude meškať.“ Týmito slovami nám apoštol pripomína, že Pán Ježiš opäť príde, možno skôr ako sa nazdávame. Nebuďme teda ako neužitoční sluhovia, ktorí po odchode svojho pána zaspali, ale v dôvere a vytrvalosti čakajme na deň radosti. Amen.
Modlime sa: Pane Ježiši Kriste, vo svojich starostiach a uponáhľanosti Ťa neraz prehliadame. Najmä a často si nevšímame, že nám i tak pomáhaš, staráš sa o nás, prehováraš ku nám. Odpusť nám prosíme a veď nás k pokániu. Daj, aby sme mali odvahu ísť proti prúdu, nepatriť k mase, ktorá nepremýšľa, a tak sa stáva pohodlným nástrojom manipulácie. Inšpiruj nás svojím Duchom. Uč nás poznať Tvoje slovo a snažiť sa podľa neho žiť v nových situáciách dnešnej doby: v práci, v škole, pri výchove i zábave. Nech sa nehanbíme za to, že Tebe patríme. Požehnaj nás Pane Ježiši a prijmi našu chválu i za vieru, ktorou si obdaril našich predkov, že vybudovali tento kostol, svedectvo o Tvojej sláve. Daj nám silu i múdrosť v budovaní tohto diela i dnes v tomto svete, ktorý tak veľmi potrebuje Tvoje svetlo.
