Milí čiatelia!
Novembrový čas, čas spomienok na našich najbližších, sa možno trocha odrazil aj na účasti na spoločenstve žien. No i keď v menšom množstve, určite tie sestry, ktoré prišli neľutovali spoločne strávený čas v Pánovej prítomnosti. Po úvodnej modlitbe brata farára sme svoju pozornosť upriamili k téme stretnutia – Mt 21, 23 – 27 Otázka moci. Skôr než sme sa zamysleli nad slovami z evanjelia nám brat farár videoprojekciou priblížil preberanú tému.
Zo zamyslenia brata farára:
„Po prečítaní tejto perikopy z evanjelia mi prišiel na um jeden dialóg, v ktorom sa muž pýta učeného žida: „Prečo vy, židia, odpovedáte na otázku otázkou?“ Opýtaný sa zamyslel a odpovedal. „A prečo nie?“
Keď Ježiš prišiel do chrámu a učil, pristúpili k Nemu veľkňazi a starší ľudu a spýtali sa Ho: „Akou mocou toto robíš? A kto Ti dal tú moc?“ Navonok to vyzerá dobre: Pán Ježiš učí a chce učiť a oni sa prišli pýtať akou mocou to robí, odkiaľ prichádza, k čomu chce viesť ľudí. Vyzerá to ako vážny záujem o hľadanie pravdy.
Ježiš však odpovie tak ako učený žid v úvodnom dialógu: „Odkiaľ bol Jánov krst: z neba, a či od ľudí?“ „Ak mi to poviete, poviem vám aj ja, akou mocou to robím.“ Táto Ježišova protiotázka a ich neurčitá odpoveď nám však ukazuje, že veľkňazom a starším ľudu nešlo o pravdu, ale o zachovanie dobrého zdania pred ľuďmi. Jána všetci považovali za proroka. Oni však špekulovali: Ak povieme, že Jánov krst bol z neba, dostane nás otázkou: Prečo ste mu teda neuverili? A ak povieme, že bol z ľudí, pobúrime proti sebe všetkých, ktorí to budú počuť.
Oni nehľadali pravdu. Skôr ich zaujímalo čo z toho budú mať sami, ako budú vyzerať v očiach ostatných. A preto odpovedali „diplomaticky“: „Nevieme.“ Ježiš však v tej chvíli nie je opatrný, vyhýbavý, ale zostane verný svojmu sľubu: „Ak mi to poviete, poviem vám aj ja, akou mocou to robím.“ a odpovie: „Tak vám ani ja nepoviem, akou mocou to robím.“
Rozhovor sa tým skončil: ak nepovieš ty, nepoviem ani ja. Ale my v tom rozhovore nachádzame niečo viac než len falošné hľadanie pravdy. Pán Ježiš tu odhaľuje ďalšiu črtu tak príznačnú pre farizejov. Vieme už, že hlavná chyba farizejov spočívala v tom, že svoj náboženský život žili len zo svojich vlastných síl. Spoliehali sa na to, že svojimi vlastnými slovami a najmä skutkami sa dostatočne zapáčia Bohu. Pán Ježiš však odhaľuje, že nielen zdroj ich duchovného života je pomýlený, ale aj ich cieľ. Všetko to čo navonok robili, robili v konečnom zmysle len pre seba. V J 12,43 nachádzame tieto slová: „ľudskú slávu milovali totiž väčšmi ako slávu Božiu“. To, čo robili, nerobili na Božiu slávu, ale hľadali svoju vlastnú a hľadali ju u ľudí. Nehľadali vyvýšenie Spravodlivosti, Dobra a Pravdy, ale ukojenie svojej túžby po uznaní a obdive za každú cenu.
Dnešné evanjelium ukazuje, že človek, ktorý je závislý na ľudskom obdive, nie je schopný kráčať za pravdou a pravda sa mu preto ani nezjaví. Veľkňazi a starší ľudu nehľadali pravdu ale svoj časný prospech. Všetko hodnotili skrze svoje ego. Kiež by to bola len spomienka, ale nie je. Koľkokrát sa i dnes človek rozhoduje a chce rozhodnúť pre niečo veľké a šľachetné a čo ho vtedy podrazí je strach o svoje ego, jeho pohodlnosť. A tak zostáva sám, bez Boha a smutný.
Koľkého sklamania, nešťastia a zlyhania v cirkvi by sme boli uchránení, ak by sme si zubami, nechtami nechránili svoje ego, svoje dobré meno. V Zj 1,16 je opis Pána Ježiša: „z úst Mu vychádzal ostrý dvojsečný meč“. Možno si tiež spomenieme na slová Písma, ktoré sme si osvojovali na zborovom dni: „Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca.“ (Žid 4,12) Ale neraz mám ten pocit, že my sme ten „ostrý dvojsečný meč“ dôkladne „otupili“, aby tak neškodil, neboli tŕňom v oku, neusvedčoval, nežaloval. V túžbe urobiť kresťanstvo, kresťanskú vieru nekonfliktnú, ľahko prijateľnú sme na piedestál postavili človeka a jeho potreby, túžby, očakávania, jeho ego. A Božie slovo? Koľkokrát sme si z neho vybrali len to, čo sa nám páči, čo nám vyhovuje a na ostatné odpovedali: „Nevieme“, „Nechcem“. A tak aj v cirkvi zostávame sami, bez Boha a smutní. Boží Syn nám však ponúka zmenu a nehodno ju odmietnuť, pretože ide o náš život večný.“
V následnej diskusii sme svoju pozornosť upriamili aj na správanie detí, nielen v školách, dopravných prostriedkoch, ale aj na verejnosti. Nestáva sa často, že by deti uvoľnili miesto v dopravnom prostriedku staršiemu človeku, často krát, až vtedy, keď sú k tomu vyzvané. Kam smeruje táto doba?
Chvíľka poézie už neodmysliteľne patrí k nášmu spoločenstvu a tak sme si mohli vypočuť niekoľko nádherných veršov v podaní našich sestier. Stretnutie sme ukončili piesňou a modlitbami.
Najbližšie sa naše SEŽ stretne 6. decembra 2009 o 14.00 h a budeme sa zamýšľať nad evanjeliovým textom Mt 21, 33 – 46 Podobenstvo o zlých vinohradníkoch.
Pane Ježiši Kriste, ďakujeme za Tvoje sväté slovo, ktoré nám mohlo dnes znieť. Ďakujeme Ti, že ono nás tak ako nič na tomto svete spája do jednej veľkej rodiny veriacich v Teba. Daj nám, prosíme, vytrvalosť hľadať Ťa a nachádzať v končinách tohto sveta Tvoje uzdravenie pre nás i našich blížnych. Zostávaj so všetkými nami, v našom osobnom i rodinnom živote, v spoločenstve našej drahej cirkvi i všetkými ľuďmi dobrej vôle naveky. Amen.
