Žalm 43

Kázeň z 5. nedele pôstnej.Žalm 43 „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého
a zvráteného! Lebo Ty, Bože môj,  si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom,  aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj! Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“

Zaiste viacerí poznáte  prirovnanie, že niekto nosí ružové okuliare. Všetko naokolo: ľudia, udalosti, veci, vzťahy,… sa mu javia ako krásne, bezproblémové, radostné. Keď si však svoje ružové okuliare zloží realita ho prekvapí svojou strohosťou a krutosťou. Neviem, či existuje pravý opak ružových okuliarov, ale sám pre seba som ich nazval šedivé okuliare. Ten, kto ich nosí vidí množstvo biedy, zloby, krutosti, chladu v medziľudských vzťahoch, skrátka vidí hriech vo všetkých jeho pomenovaných i nepomenovaných podobách.  Najhoršie na tom však je, že ani potom ako si šedivé okuliare zloží nevidí rozdiel medzi tým čo predtým videl a krutou realitou. Mohol by som to povedať i inak, možno jednoduchšie: tento svet je svetom tmy, klamstva, zlosti, hriechu,… a v tomto svete žil i žalmista, ktorého modlitbu sme práve počuli.

Všeobecne je tento žalm pripisovaní kráľovi Dávidovi.  Nevieme síce v akej životnej situácii sa Dávid takto modlil, ale to nič nemení na skutočnosti, že volá k Bohu, aby za neho bojoval, súdil sa za neho a oslobodil ho. Koľko ľudí takto v dejinách volalo. Keď všade okolo bola krivda, pravda nič neznamenala, víťazila krutosť, sebectvo a človek sám bol proti tomu bezmocný volal k Bohu: Rob niečo, zachráň nás!

Je až prekvapivé ako rýchle sa Dávidova modlitba plná zúfalstva a bezmocnosti mení na pokojné a vyrovnané vyznanie: „Ty, Bože môj, si mojím útočiskom.“ Niečo také môže povedať len veriaci človek, ktorý napriek zlobe a temnote sveta v ktorom žijeme verí, že je to v poriadku, pretože Boh je jeho Ochranca a Pomocník. Môže sa na Neho spoľahnúť a napriek všetkému pravdivo vyznať, že to dobre dopadne.

Bratia a sestry. Je úžasné mať takýto dar viery.  Vedieť sa aj v tých najťažších a najbolestivejších skúškach a okamihoch života spoľahnúť na svojho Boha. V biedach a súženiach, ktoré vyvolávajú depresie sa zdôveriť svojmu nebeskému Otcovi a nájsť utíšenie.

Ibaže z tohto pokojného uvažovania o viere nás vyrušia ďalšie Dávidove slová: „Prečo si ma zavrhol?“  Záchvat úzkosti  sa vracia. Akoby sa Božia milosť schovala. Zmizla. Čo sa to deje? Ako je to možné? Zanevrel si na mňa Bože? Je zvláštne, ako tesne vedľa seba sa nachádza pevná viera a súčasne pochybnosť.

Myslím si, že aj toto sme už vo svojom živote okúsili. Niekedy je naša viera pevná. Zdá sa že ju nič nekomplikuje. Urazilo by nás, keby o nej niekto pochyboval. A náhle, z ničoho nič, možno pri nejakom neúspechu, sklamaní nás prepadnú pochybnosti. Ako je to s tebou Bože, a ako je to so mnou. Zanevrel si na mňa?

A potom akoby Dávid znova nabral dych a pôdu pod nohami a prosí: „Zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom.“ To je pomoc. Nech Boh zošle svetlo. Nech zošle svetlo, ktoré osvetlí to čo stojí v ceste. Zlo, klamstvo, krivdu. Aby boli jasne vidieť. Nech Boh zošle svetlo a prestane chaos. V tme je zlo mocné, ale vo svetle je maličké. Svetlo ochraňuje, ponúka bezpečie, sprevádza spravodlivých, ktorí nemusia nič skrývať.

Keď budeme v podobnej situácii ako Dávid, keď sa budeme hnevať na ostatných a pochybovať o sebe a niečo Bohu vyčítať, spomeňme si na tento žalm. Dávid prosí Boha o svetlo a pravdu. To je cesta k náprave. Tie nech ma vedú k Tvojmu svätému vrchu. Tam pristúpim k Tvojmu oltáru. Budem spievať a vzdávať Ti chválu.

Prečo však Dávid hovorí o svätom vrchu a o oltári? Asi preto, že veril, že je to miesto Božej prítomnosti. Ale od doby Dávida po súčasnosť uplynulo mnoho rokov. A Boh medzitým veľakrát konal. A menil. A tvoril. A tiež prišiel na túto zem v Ježišovi z Nazareta. A od tej doby nemusíme pozerať na jeden vrch.  Môžeme  sa zhromažďovať ako Jeho cirkev. V zhromaždenej cirkvi je život, svetlo, to čo nám dáva nádej zase žiť každý deň, ktorý je pred nami. To čo nás ťahá z tmavej jamy von na svetlo.

Na záver svojej modlitby sa Dávid pýta: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“

Akoby svojej duši hovoril, no áno, môžeš byť smutná, ale nemusíš! Môžeš sa krútiť, bolieť. To cítil aj Dávid. Takže ak takto naša duša „vyvádza“, nemusíme mať výčitky. Nie sme prvý ani posledný. Smieme ako on pozdvihnúť hlavu a pochopíme, že to tak byť nemusí. Že je Boh s nami. Ako Vzkriesený a živý Pán cirkvi.

Amen.